Teória hraničnej produktivity

Teória hraničnej produktivity

„Teória hraničnej produktivity vychádza z toho, že každý výrobný faktor má svoju špecifickú produktivitu, t. j. každý vytvára určitú časť produktu, ktorú možno merať. Jednotkou merania je hraničný produkt každého z nich“.[1]

Na základe toho relatívny podiel práce a kapitálu na výsledkoch výroby možno zistiť vtedy, ak hraničný produkt vynásobíme počtom jednotiek daného výrobného faktora.

Rozdeľovanie dôchodkov podľa klasickej i neoklasickej ekonómie je špecifickým prípadom cenovej teórie. Dôchodok závisí od ceny, ktorá sa platí za výrobné faktory na príslušnom trhu. Teda veľkosť dôchodkov je podmienená situáciou na určitom trhu výrobného faktora, to znamená, že je podmienená vzťahom medzi ponukou a dopytom po danom výrobnom faktore.

Vlastníci výrobných činiteľov, ktorí sa snažia maximalizovať svoje dôchodky, menia spôsob ich využitia, ak im zmena prinesie vyšší efekt. Ak sa niektorý výrobný faktor stane vzácnym, jeho cena sa zvýši. V dôsledku toho vzniká, resp. sa zvýši ekonomická renta všetkých jednotiek príslušného výrobného faktora v tomto využití. Treba si uvedomiť, že výrobné faktory budú alokované medzi rôzne využitia tak, aby sa v každom využití dosiahol rovnaký čistý výnos.

Vo väčšine prípadov rozhodujúcu úlohu ma dosiahnutie maximálnych peňažných dôchodkov, neplatí to pre každý jednotlivý prípad. Rozhodovanie o využití konkrétneho výrobného faktora sa môže viazať tiež na nepeňažné výhody. Vyšší zisk v danom odbore priláka ďalší kapitál, ale vyššia mzda nie je zárukou prilákania nových pracovníkov, čo môžu tiež zapríčiniť také skutočnosti ako sú nezaujímavosť práce, neochota meniť prácu.

Zákon klesajúcej hraničnej užitočnosti

Spotrebiteľ maximalizuje užitočnosť spotrebovávaných statkov vtedy, keď medzi ne rozdeľuje svoj príjem tak, aby dosiahol to isté uspokojenie z poslednej peňažnej jednotky vynaloženej na každý tovar. Spotrebiteľ bude najviac spokojný vtedy, keď sme smädní aj hladní, máme vo vrecku 50,– môžeme minúť tak že si kúpime 2 žemle, alebo rozdelíme 50,– tak, aby sme boli v pomere vyvážení.

[1] LISÝ, Ján a kol. 2007. Ekonómia v novej ekonomike. Bratislava : Iura Edition, 2007. 636 s. ISBN 978-80-8078-164-4. s. 303.

Autor: Bc. Januska

Tento príspevok bol vytvorený 30.10.2015 a aktualizovaný 21.2.2019. Pozrite si ďalšie príspevky autora Bc. Januska.