0Tento príbeh nebol napísaný na základe konkrétnej príhody, ale je skutočným nahliadnutím do života niektorých rodín, žijúcich v dobe 20. storočia. Chcela by som ho venovať všetkým tým, ktorým sa zo života akosi vytrácajú city, porozumenie, ľudskosť a nahrádza ich túžba po niečom takom nestálom ako sú hmotné statky a peniaze. Avšak to, čo má človek v sebe, nedá sa kúpiť ani za ten najväčší peniaz. Cieľom môjho príbehu je ukázať, že peniaze môžu byť často krát i príčinou ľudského nešťastia.
1. KAPITOLA
Na konci horúceho dňa, akých bolo v týchto končinách 365 do roka, nepočítajúc dni búrok, sa ako obyčajne pláž stávala polo- a neskôr celkom prázdna. Slnko pomaly zapadalo, bolo počuť iba šum vĺn, ktoré neúnavne obmývali piesočnaté brehy. Na okraji pláže boli skalnaté útesy a tam sa rozprestierala štvrť tých najhonosnejších domov v tejto časti Austrálie.
Medzi ne patril aj náš dom, ale medzi ostatnými vyzeral ako malý domček, hoci bol pomerne veľký. Záhrada bola vždy pekne zelená, so starostlivo zostrihaným živým plotom rôznych tvarov. Nie, ani zďaleka sme nepatrili medzi najbohatších v tejto štvrti i keď sme v nej bývali a mali aj pekný dom. Náš dom tu stojí už veľmi dlho, otec sa v ňom narodil a prežil celý svoj doterajší život. Mama s ockom pracujú v solídnom podniku, domov sa vracajú okolo piatej, takže večer sme už celá rodina pokope.
Teda ja, pätnásťročná študentka gymnázia s čiernymi kučerami po plecia, môj brat Erik, o rok starší ako ja, mama a otec. Aby som to spresnila, ešte som nebola naozajstnou členkou gymnázia, ale je v tom nejaký rozdiel, keď sa zajtra začína škola? Nuž, prázdniny sa minuli. Presne som vedela, čo sa bude zajtra ráno diať v našom dome po odchode rodičov.
Ale nechajme to tak. Zatiaľ je príjemný podvečer, a tie ja nekonečne milujem. Pýtate sa prečo? No v prvom rade preto, že milujem celý svoj domov. A v tom domove svoju útulnú izbu na konci poschodia – izbu s balkónom. Malým dreveným balkónom na ktorom na hrubšej doske zábradlia stoja kvetináče s kvetmi. Z malej izby mám výhľad na more a z výšky skál, ktoré delia domy od pláže môžem more pozorovať v plnej paráde. Bývam tu od narodenia a neraz tu stojím na balkóne svojej izby tak ako dnes, ale pohľad na to šíre more ma vždy fascinuje. Je tak nekonečne veľké a pripadá mi nesmierne slobodné. Keď sa mu zachce, strhne človeka pod búrlivé vlny a naopak, vie byť milé a príjemne ukolíše najmä na nafukovacom matraci.
Z toho príjemného vzrušenia ma vytrhol Erikov hlas. „Dočerta s tými ružami!“ – začula som ho. Ruže – to bola ďalšia moja vášeň. Zbožňujem ruže, a jeden obrovský ker presne pod mojim balkónom patrí iba mne. Venujem sa ich pestovaniu a kráse naozaj intenzívne a považujem ich za živé bytosti. V podstate sú naozaj živé, s tým rozdielom že nevedia rozprávať. A ja sa s nimi zhováram veľmi často. Samozrejme iba vtedy, ak nie je na blízku Erik, lebo by ma vysmial. Jeho zvolanie ma prinútilo odtrhnúť sa od mora a bežať na pomoc svojim ružiam.
Ty naničhodník ! Pozri čo si urobil ! Zlomil si tri ruže ! – rozkričala som sa. „Zbytočne tu zavadzajú.“ „A čo tak odstrániť tvoj basketbalový kôš, do ktorého si väčšina tvojich priateľov, ktorý tu prídu prvýkrát, buchne hlavu. Ten azda zbytočne nezavadzia?“ -bránila som statočne svoje ruže. „Ale čo!“ – vygúlil na mňa tie jeho modré oči, no potom len mávol rukou a odbehol preč. Chcela som ešte niečo zakričať, no mama nás už zavolala na večeru, ktorá bola pre môj prázdny žalúdok ako stvorená.
Z môjho sladučkého spánku ma vytrhlo nekonečné vyzváňanie budíka. Z hrôzou som vyskočila z postele – „Škola!“ . „Veď dnes sa ide do školy!“
Potichučky som vyšla z izby, tak, aby ma Erik nezačul. Keby ma totiž bol počul, v tom istom momente by aj on vyštartoval do kúpeľne. Rýchlo som sa osprchovala a obliekla. Nikdy sa dlho neprehrabúvam v skrini so šatami. Zato môj brat sa aj niekoľkokrát prezlieka. Keď sme opustili dom, začala som v žalúdku pociťovať nepríjemné chvenie, hoci som si včera sľúbila, že nebudem nervózna. Dochádzajúc ku škole, nervozita sa stupňovala. S veľkými ťažkosťami som našla svoju triedu. Pred jej dverami som sa nadýchla a vstúpila do miestnosti.
Čo sa udeje zajtra? S kým sa naša hrdinka stretne? Čo vzrušujúce zažije? Kto bude vrahom? O tom sa dozviete, ak si prečítate ďalšie číslo NOA!
Zdroj: Noviny Obchodnej akadémie – NOA
Autor: Noviny Obchodnej Akadémie
Tento príspevok bol vytvorený 10.2.2015 a aktualizovaný 21.2.2019. Pozrite si ďalšie príspevky autora Noviny Obchodnej Akadémie.