Interkulturálna komnikácia a národná mentalita

Úvod

Slovo komunikácia pochádza z latinského slova comunico, comunicare, čo znamená niečo oznamovať, s niekým sa o niečo deliť, zverovať sa niekomu s niečím, spoločne sa radiť. Komunikácia je výmena informácií medzi dvomi subjektmi, pri ktorej sú informácie na jednej strane vysielané a na druhej prijímané alebo vnímané. Človek môže komunikovať dvoma základnými spôsobmi – verbálne alebo neverbálne.

Verbálna komunikácia – názov je odvodený z latinského verbum – slovo. Verbálna stránka komunikácie vznikla popri neverbálnej ako reakcia na potrebu pomenovať, presnejšie definovať, zlepšiť komunikáciu medzi jedincami, ktorá bola vyvolaná vývojom mozgu. V bežnej komunikácií medzi ľuďmi neexistuje bez spojenia s neverbálnou stránkou komunikácie, iba vo forme komunikácie medzi neživými predmetmi (napr. programátorský jazyk medzi počítačmi). Neverbálna komunikácia buď potvrdzuje verbálny prejav, alebo mu protirečí. Je to vlastne reč tela -pohyb tela, poloha tela, výrazy tváre a oblečenie.

Interkulturálna komunikácia je komunikácia medzi jednotlivými národmi, resp. medzi odlišnými kultúrami v rámci celého sveta. Každá kultúra má svoje vlastné špecifiká a nie v každej je všetko prijateľné a dovolené.

V rámci odlíšenia kultúr sa používajú rôzne kritériá ako napr. jazykový kontext (vysoký, stredný, nízky) , strata tváre – snaha zachovať si tvár, pocit viny (low context, dokazovanie zvonku – pocit hanby, high context a dokazovanie zvnútra), chápanie a organizácia času (polychronické-plastické, monochronické-ploché), časová orientácia – dlhodobá, krátkodobá, postoj k dosiahnutým hodnotám v minulosti, plánom pre budúcnosť (časové relácie, tok času, časové priority), vzťahy medzi minulosťou-prítomnosťou-budúcnosťou, kultúra zameraná na prítomnosť, na minulosť, na budúcnosť, postoj ku kultúre hostiteľskej krajiny (kulturálne štandardy, izolácia, ovplyvňovanie..), myšlienkové vzory (logické,nelogické..), kulturálna slepota (deviácia, nadradenosť, podriadenosť), vzdialenosť od autoritz a moci (power distance – veľká, malá), postavenie žien a mužov v spoločnosťi (dominancia mužskej a ženskej role), postavenie k individualizmu a kolektivizmu, snaha o odstránenie neistoty (vysoká, nízka…), kombinácia (snaha o odstránenie neistoty a vzdialenosť od autority a moci), vedomostná úroveň a vzťah k autorite, kulturálna sympatia, harmonia, slepota, antipatia, príbuzenské vzťahy, rodina, spoločenské a ekonomické rozdiely, právny a politický systém, náboženstva, mobilita pracovnej sily, vzťah k prírode a technológiám…, zohľadňovanie kultúry v medzinárodnom obchode – rokovacie štýly (zameranie na riešenie, zameranie na vzťahy), zvláštnosti etikety v rokovaní so zahraničnými partnermi (podávanie ruky, navštívenky, stolovanie, obliekanie, rozhovor, nadväzovanie kontaktov, komunikácia) so zameraním na mimoeurópske kultúry (Ázia, Afrika, L. Amerika).

V rámci OSN možno komunikovať medzinárodne dohodnutými a uznávanými jazykmi- angličtina, francúzština, španielčina, čínština, arabčina, medzinárodnými jazykmi subsaharskej Afriky- swahilčina, hauština.

Niektoré z vyššie uvedených kritérií sa pokúsim aspoň trošku priblížiť na nasledujúcich stranách mojej práce.

Pozdravy

Vo východných kultúrach objatie či bozk medzi mužom a ženou na verejnosti je považované za inzultáciu či provokáciu. Najjednoduchšia forma ako sa vyhnúť komplikáciám je poklonenie hlavy a verbálny pozdrav. Poklony sú však tiež rôzne. V Japonsku sa poklona robí s pripaženými rukami a predkláňame trup. Krk a hlava sú zarovno a dívame sa do zeme. V Indii, Srí Lanke, Bangladéši či Thajsku sa zdravia s dlaňami založenými pred hruďou. Úklon sa robí hlavou. V prípade ľudí zo strednej a južnej Ameriky ja objatie a bozk na líce ako aj potľapkanie chrbta dobre prijímané. Francúzi, Španieli, Taliani, Portugalci a ľudia zo stredozemia pri zvítaní sa bozkávajú na obe líca. Na Blízkom Východe sa pri pozdrave treba vyhnúť telesnému kontaktu s osobami opačného pohlavia. Muži či ženy sa ale môžu objať či pobozkať. V prípade ortodoxných Židov je potrebné sa vyhnúť telesnému kontaktu s osobami opačného pohlavia.

1.1. Známky priazne

Prejavy priazne (držanie za ruku, objatie, bozk, ai.) medzi osobami opačného pohlavia na verejnosti ja na Východe obyčajne vnímané veľmi negatívne. Držanie sa ta ruku u osôb rovnakého pohlavia je však prijateľné u osôb z Latinskej Ameriky, Francúzov, Španielov, Talianov, Grékov a ľudí z Blízkeho Východu. V niektorých Latinskoamerických krajinách ak zopneme ruky je to známka smrti.

1.2. Dotyk hlavy

Veľa Východných krajín považuje dotyk hlavy cudzou osobou za ohrozenie. Výnimku tvoria celkom malé deti. Zvlášť by sme sa nemali dotýkať hlavy mníchov či mníšiek.

1.3. Vztýčenie palca

„Thumb up“ je v Európe často brané ako známka „podarí sa, nech sa to podarí“. V niektorých krajinách (napr. Afganistan, Stredný Východ, Nigéria, Austrália) tento signál má ofenzívny sexuálny kontext. Pre Kambodžu, Hongkong, Lao, Mien či vietnamskú kultúru tento signál neznamená nič.

Pre porovnanie, ukázanie ukazovákom na nejakú osobu sa považuje za neslušné nielen v mnohých štátoch Európy ale aj v Ázii.

Signál ukazovákom „Poď sem“ má sexuálnu konotáciu v Japonsku, Indonézii či Austrálii. V krajinách bývalej Juhoslávie a Malajzii ako aj Vietname týmto gestom privolávajú zvieratá alebo ľudí z podradných sociálnych skupín. V JV Ázii je to hroziaci signál pri deti a urážlivý signál pre dospelých.

1.4. Úsmev

Vo východných kultúrach úsmev nie je vhodný pri oficiálnych príležitostiach (vyžaduje to vážnosť). Úsmev v niektorých východných kultúrach je znakom zármutku, šťastia, ospravedlnenia, hnevu alebo nechápavosti (napr. Japonsko). V Kórei úsmev je znakom plytkosti. V Európskej aj USA kultúre úsmev je znakom priateľskosti.

1.5. Očný kontakt

Očný kontakt medzi osobami rôzneho pohlavia pre mnohých ľudí z Ázie, Latinskej Ameriky

Alebo Karibskej oblasti či u afroameričnanov z južných štátov USA považujú sklopenie očí či vyhnutie sa očnému kontaktu za prejav úcty. Priamy uprený pohľad pohľad do očí sa často vníma ako provokácia.

Státie v rade

Státie v rade sa deje často. Ľudia z býv. ZSSR či u nás si napríklad navykli, že je možné „držať miesto“ v rade iným. Toto zas nie je prijateľné ani v USA ani vo Veľkej Británii.

2.1. Venovanie pozornosti zákazníkom

V niektorých krajinách obchodník venuje pozornosť jednému klientovi kým neukonči jednanie s ním. V iných krajinách (napr. Latinská Amerika) jeden predavač sa môže venovať až 4 zákazníkom súčasne. Podobne ľudia z Arabských, Ázijských či Latinskoamerických kultúr môžu komunikovať s viacerými osobami naraz – teda s prerušovaním.

Obliekanie sa

Veľa kultúr ako indická, kórejská, thajská, filipínska, čínska, iránska či japonská si pred vstupom do domácností vyzúvajú topánky. To je niečo, čo je v Európe relatívne zriedkavé, okrem štátov bývalej RVHP, kde sa tento zvyk zaužíval tiež. V prípade krajín stredného Východu a Ázie nie je vhodné ukazovať podošvu obutých topánok. Keď sme v nejakej exotickejšej krajine a sme v pokušení obliekať sa podľa miestnych zvykov, uvedomme si, že pravdepodobne nepostrehneme rad detailov, ktoré nás môžu urobiť smiešnymi v očiach domorodcov. V Indii niektoré krásne hodvábne šály sú modlitebné šály a ak ich nosíme pri iných príležitostiach môžeme tým uraziť domorodcov. Ak žena nosí mužské pončo, naznačuje tým, že je chudobná vdova. Vdova má povinnosť nosiť pončo nebohého manžela. Sklenený náhrdelník u Afroameričanov a latinských Američanov je známkou príslušnosti k náboženstvu Santería. Toto je pre mnohých považované za odnož vúdú a teda hrozbu. V krajinách ako Thajsko či moslimských krajinách sa pokrýva maximálna možná plocha tela aj keď je horúco. Moslimské dievčatá majú povinnosť nosiť šatku zakrývajúcu hlavu. U Síkhov je nosenie symbolickej dýky – kirpanu súčasťou ich náboženských zvyklostí. Podobne si nesmú strihať vlasy a holiť bradu a musia nosiť turban.

Farby

Na významných udalostiach ako krst, svadba, inaugurácia, pohreb len tak oko pri označovaní kvality a iných kódovaných významov je voľba farby veľmi dôležitá. V Afganistane biela farba je farbou priateľstva. V Indii je to však farba smrtí. Na čínskej svadbe ženy nemajú nosiť ani biele ani čierne šaty. Oboje farieb sa v čínskej kultúre spojujú so smrťou. Na Indickej svadbe je červená najvhodnejšou farbou pre ženy. V čínskej praxi sa žltou farbou označujú vadné výrobky. Zelená farba označuje výrobky, ktoré prešli technickou kontrolou. V USA sa žltou farbou označujú výrobky, ktoré vyhovujú normám. Vo Francúzku je žltá farba farbou zrady. V Španielsku mali kati odevy žltej farby. V Číne zelený klobúk symbolicky znamená, že partnerka či manželka podvádza manžela. V iných kontextoch zelená ma pozitívny význam (zdravie, prosperita, harmónia).

4.1. Dary

Žlté kvety sú v arménskej kultúre znakom „chýbaš mi“. V iránskej kultúre je žltá farba farbou nepriateľa. Peruánci a Mexičania spájajú žlté kvety so smrťou. V Európe často žltá farba vyjadruje žiarlivosť.

Biele kvety sú v čínskej kultúre a v ďalších ázijských kultúrach spojené so smrťou. Ak ale kvety objednávame na pohrab, ázijci ( najmä číňania) takéto kvety nemôžu držať tam, kde sú veci pre živých. Domorodí umelci, ktorí vyrábajú truhly z rôznych materiálov, odmietajú diskusiu na tému dizajnu truhiel – „veci mŕtvych nech nezaujímajú živých“.

Podplácanie sa tiež chápe rôzne v rôznych kultúrach. Niekde je to súčasťou kultúry (bakšiš, mordida, daš, kumšó ), inde nie. V obchodnom prostredí podplácanie (resp. korupcia) často vedie k škandálom.

V čínskej kultúre slovo dáždnik je vyslovené tak isto ako slovo oddeliť sa. Darovať dáždnik teda nie je vhodné, podobne ako nože, nožnice či hodiny. Peňažné dary v Číne musia mať párnu hodnotu a musíme ich dať oboma rukami. Číňania neotvárajú darčeky pred darcom. Pred Japoncom dar neotvárajme. Pre Japoncov nebaľme darček do bieleho či čierneho papiera. Japoncovi ani Číňanovi nedávajme dary pozostávajúce zo 4 kusov. V Japonsku aj Číne je zvykom darček oplácať darčekom. V prípade mnohých kultúr (Čína, Irán, India, Aljaška, Taiwan ai.)ak obdivujeme nejaký predmet, tak nám ho darujú. Náš obdiv totiž znamená, že daný predmet závidíme druhej osobe a tak môže priniesť na majiteľa nešťastie. Ale obyčajne môžeme takýto darček odmietnuť ( treba to robiť opakovane ), s uistením, že to iba obdivujeme ale nezávidíme.

Mužsko-ženské vzťahy

V Islame sú mužsko-ženské vzťahy tvrdo regulované. Ak niekto prehlási o dievčati či žene, že má rada nejakého chlapca, je to hlboká urážka – znamená to, že je prostitútkou. Ak povieme moslimskému manželovi, že „sme spoznali jeho manželku dávno predtým, než sa oni spoznali“, v jeho kultúre hovoríme, že sme s ňou mali intímni vzťah a možno sme práve ruinovali ich manželstvo (predpokladá sa, že manželka pred svadbou nemala intímny kontakt). Na Východe sú školy segregované- chlapci a dievčatá sedia v rôznych triedach (tak to bolo aj u nás), alebo v oddelených radoch.

Rodová rovnosť na Východe je veľmi zriedkavá ( môžeme to pozorovať u niektorých kmeňov nedotknutých náboženstvami). V Indii je zločinom potrat nenarodených dievčat, kmeňov napriek tomu sa pomer žien k mužom dramaticky zmenil (významne ubudlo dievčat) v dôsledku ilegálnych potratov. Dievčatá sú nechcené (ich vydaj je nákladný a majú menšie práva v domácnosti). Podobne je to aj v Japonsku. Chlapci sú maznaní, dievčatá musia pomáhať. Japonský zamestnávateľ očakáva, že zamestnanec bude u nich pracovať počas celej dĺžky svojho produktívneho veku. Preto má pocit práva sa pýtať na otázky ako panenstvo, náboženstvo, domácnosť, výzor. V USA sú takéto otázky protiprávne. Na Oriete, v obchodnom či profesijnom živote muž a žena nie sú rovnoprávny partneri. Žena má podriadenú rolu.

Veľa kultúr považuje menštruujúcu ženu rituálne nečistú (napr. Židia, Indovia). Podobné postoje boli dávnejšie aj u nás. Analogický problém je v niektorých kultúrach aj so ženou po pôrode.

Stravovanie sa

Vo väčšine krajín sa jedlo ponúka raz. Avšak sú krajiny, napr. Čína, Taiwan, Jáva, Kórea, kde je zdvorilé dvakrát odmietnuť až na tretí raz prijať ponuku. Na Filipínach sa ponuka prijíma až na druhý krát. V USA aj v Európe je väčšinou zdvorilé prijať aj prvú ponuku. Moslimi aj Židia majú zakázané jesť bravčové mäso. Ale moslimovia majú zakázané aj ulitníky. Hinduisti nekonzumujú hovädzie, ale brahminská kasta je vegetariánska. Katolíci v niektoré dni nekonzumujú mäso. Židia zas v niektoré sviatky nekonzumujú chlieb obsahujúci droždie. Niektorí Židia nesmú miešať mäsité jedlo, je tabu (niekedy sa posmievajú Talianom, že konzumujú psie mäso, a to isté hovoria aj o Rómoch).

V Číne sa však konzumuje veľa takých jedál, ktoré v Európe či USA by boli tabu (napr. hadie mäso). V USA je tabu káva a alkohol pre deti(alkohol zakazuje aj zákon). Vo Francúzsku ľahké víno konzumujú aj deti. Moslimi a Židia neužívajú niektoré baliace látka, ktoré boli vyrobené použitím bravčového tuku (niektoré penové látky užívané na balenie potravy) Podobne výrobky obsahujúce živočíšne tuky (obyčajne bravčovú masť) sú tabu pre Moslimov a Židov.

Moslimovia aj Židia nejedia ryby oprostené od šupín a plutiev. Adventisti sú vegetariáni. Niektorí puertoričania nejedia ananás s inými potravinami. Navacho indiáni nejedia ryby. Budhisti sú vegetariáni (majú ale fantastickú kuchyňu. Najpestrejšiu a najchutnejšiu vegetariánsku stravu môžeme nájsť na Taiwane). Moslimi, Hinduisti, Mormoni a niektoré protestantské smery nekonzumujú alkohol.

V niektorých kultúrach sa nepoužíva európsky príbor. Arabi, Afričania aj Indovia Srí lančania a Filipínci jedia rukami. V Južnej Indii rukami vedia konzumovať aj polievky a to bez toho aby si zamazali predlaktie. V Severnej Indii do misy nesiahame rukou, pokiaľ sme sa ňou dotkli svojich úst. Podobne do misy a aj do jedla dávajú iba prsty- do úrovne druhých článkov, v Južnej Indii sa používa celá ruka. Všade, kde jedia rukou, sa na výber jedla/nápoja alebo jedenie používa iba pravá ruka. Ľavá ruka sa užíva pri hygiene na toalete (umývanie vodou). V Číne, Taiwane, Japonsku, Kórei, Vietname sa je paličkami. Dĺžka a tvar paličiek ako aj materiál sa mení podľa krajiny (slonovina, bambus, drevo, kov, PVC). Po ukončení jedla paličky uložte paralelne na misku alebo na držátko paličiek. Nikdy ich nekrížte a neklaďte na stôl. Pred požitím netrite paličky o seba (kvôli odstráneniu eventuálnych nerovností). Polievku Japonci pijú tak, že oboma rukami zdvihnú polievkovú misku k ústam. Kórejci a Číňania používajú keramické lyžičky. Kórejci jedia lyžičkou aj ryžu, Číňania a Japonci nie. V Thajsku, Indonézii a na Filipínach používajú paličky iba tí, čo pochádzajú z Číny, domorodci uprednostňujú lyžičky a vidličky. Kambodžania, Laovia a Hmonogovia obyčajne používajú iba lyžičky. Laovia a Hmonogovia jedia niektoré typy ryže prstami. Ázijci veľmi zriedkavo používajú pri stolovaní nôž, ktorý sa považoval za zbraň. Túto zas pri stolovaní odkladali.

Kým v mnohých európskych krajinách ako aj v USA je bufetový (samoobslužný) štýl stravovania prijateľný (najmä ak to bolo vopred oznámené), niektoré kultúry, kde je stolovanie formálnejšie (napr. Latinská Amerika) toto považujú za urážku. Očakávajú totiž, že ich obslúžia.

V Japonsku ale aj Hon Kongu či Indii je mliaskanie prijateľné – chválite tým kuchára. V Číne či v Thajsku toto nie je zvykom. V Indii, na Filipínach a v Saudskej Arábii grganie nie je znakom, že vám chutilo. Japonci pri jedle neotvárajú naširoko ústa. Považujú to za neslušné ak ukazujete vnútro úst. Preto si aj pri smiechu zakrývajú ústa.

Niektoré kultúry očakávajú, že svoj tanier či misku vyprázdnite úplne, iní naopak, považujú to za náznak, že ste ešte hladný. Ak v Kambodži, Thajsku či na Filipínach vyprázdnite svoju misku, tak vám ju budú napĺňať pokiaľ v nej trochu jedla nenecháte. V Jordánsku a Egypte nechávajú malý zbytok jedla ako znak zdvorilosti. V Kórei vám pohár nenaplnia kým nie je prázdny. Podobne aj v Európe napr. poháre sa napĺňajú až keď sú prázdne. Výnimkou je napr. červené víno. Ale v Indonézii či Japonsku je neslušné nechať na tanieri zbytok jedla. Aj v Japonsku ak vyprázdnite svoju ryžovú misku znamená to, že ste skončili jedenie.

V Samoi či iných pacifických ostrovoch sa na hostinách ponúkajú krabice plné jedla. Tie je potrebné iba ovzorkovať a odniesť domov – na podelenie sa s rodinou. V Európe aj v USA si často môžete časť jedla, ktorú ste si objednali ale nevedeli plne skonzumovať, dať zabaliť a odniesť domov. Niekedy zbytky kostí môžete požiadať zabaliť pre svojho psa. Nie všade je to ale prijateľné. Univerzálnym receptom je, že ak niečo nevieme, pozerajme čo robia domáci. Ak nám to nedáva odpoveď, zdvorilo sa spýtajme.

Ázijci veľmi často (až 90%) majú dedenú intoleranciu voči mliečnym produktom. Kým sú kojenci, mlieko metabolizujú dobre, potom táto schopnosť ustúpi. Preto v dospelosti mliečne produkty nekonzumujú. Japonci aj Číňania však užívajú sójové mlieko a odvodené produkty. To, že kravské mlieko je zdravé aj v dospelosti nezdieľa každá kultúra.

Pri voľbe v reštaurácii je potrebné dávať si pozor – napríklad Číňanov z Čínskej Ľudovej Republiky nepozývame do čínskej reštaurácie vlastnenej Taiwancom. V moslimských aj židovských kruhoch je neprijateľné ak kúsok látky či papieru, na ktorých je úryvok z ich svätého písma sa zahodí. Podobné použitie posvätného symbolu na mundánne účely môže byť zdrojom konfliktov.

Národné liečebné systémy – čínske, indické, arabské či iné majú svoje modely a nevhodnosti istých typov jedál. Takto cesnak niektoré národy považujú za panaceu (napr. Židia), iné národy (brahmini v Indii) to považujú za nevhodné jedlo. Podobne teplé či studené jedlo sa podáva podľa logiky, ktorá nám nie vždy môže byť jasná.

Prípitky sú časté vo väčšine kultúr. V Rusku sa očakáva, že každý povie vhodný prípitok (hosťovi často dávajú prvé miesto), a niekedy na Oriente sa pije z tej istej čaše ( napr. v Laose).

Slovné výrazy

Niektoré kultúry umožňujú oslovovať sa krstným (daným) menom. Iné nie. Ázijci familiaritu obyčajne nemajú radi. Starších často oslovujú ako strýc či teta (Ázia, Afrika, afroameričania). Takto to bolo aj u nás. V Číne sa doma oslovujú názvom rodinného vzťahu (brat, sestra, otec, matka). Niektoré kultúry sa vyhýbajú menám pri oslovovaní (napr. Palestína). Tvorba mien je v každej kultúre iná. V Kórei napr. manželky si ponechávajú dievčenské meno. Podobne je tomu v Kambodži, Číne, u Homongov, Mienov a Vietnamcov. Aj počet mien sa mení. Kórejci či Číňania mali 3 mená, Vietnamci môžu mať aj štyri. U nás šľachtici mali veľa krstných mien, jednoduchý ľudia len jedno. Priezvisko dávajú na prvé miesto u Vietnamcov, Homongov, Mienov, Kambodžanov a Číňanov. Podobné je to aj u Maďarov. U nich naviac manželka „stratila“ aj krstné meno ( napr. Mátyás Ildi potom čo sa vydala za Magyar Józsefa sa volala Magyár Józsefné- „patriaca Józsefovi Magyarovi“). Dnes sa to často kompliuje tým, že vydaté ženy si dávajú obe mená ( Magyar Józsefné Ildi alebo Magyar Józsefné Mátyás Ildi). V Mexiku ak Maria Gonzales sa vydá za Tina Martineza, má meno Maria Gonzales de Martinez. Ich dieťa sa bude volať Anita Martinez Gonzales. U Rusov sa zas pridáva otcovo krstné meno k menu dieťaťa: Vladimír Nikolajevič Morozov, Nina Nikolajevna Mozorovova. Nezabúdajme že priezviská sa začali dávať v Európe až v 18.storočí a predtým rodové označenie bolo podobné ako u Arabov – Ján syn Michala. Arabi si museli pamätať až 32 generácií predkov, podobne ako Mongoli a ďalší orientálci.

Pri používaní jazyka v inom kultúrnom prostredí si pamätajme, že slová môžu mať rôznu konotáciu. Film Free Willy, ktorý v USA bol dobre prijatý, bol predmetom smiechu v Ukrajine, pretože tam je willy slangový názov penisu.

Chválenie v USA je obvyklá a žiadané, ale orientálcov privádza do pomykova. Služobný postup je žiadaný medzi Američanmi, ale napríklad Filipínci uprednostňujú zachovanie sociálnych väzieb v existujúcej pozícii. Keď chválime niekoho výzor, uvedomme si kultúru, z ktorej pochádza. Iránec či Etiópčan vás môže pochváliť, že dobre vyzeráte, lebo ste pribrali. Tam sú totiž plné tvary žiadané. Niektoré kultúry (Japonci, Číňania) nemôžu priznať neznalosť. Je to „strata tváre“, teda imidžu. Japonci zvlášť neradi hovoria nie.

Na Oriente je zjednávanie ceny bežné. Miera zjednania je veľmi variabilná. Pri obchodných jednaniach môže nastať stret kultúr. Orientálci neradi robia biznis rýchlo. A do posledného momentu sa snažia zjednávať. Západniari to nie vždy vedia zniesť.

Pri kontakte s inými kultúrami berme za pravidlo, že nikdy neprijmime prvú odozvu za skutočnú ( „Čo som dlžný? Ah, nič“).Spýtajme sa druhý a tretí krát. Vtedy až zistíme skutočnosť, napríklad u Arméncov.

Autor: Bc. Januska

Tento príspevok bol vytvorený 30.10.2015 a aktualizovaný 21.2.2019. Pozrite si ďalšie príspevky autora Bc. Januska.