Dôchodky plynúce vlastníkom výrobných činiteľov

Úvod

Pojem dôchodok je veľmi používaným slovným spojením v ekonomickom živote. Dôchodok vlastne vyjadruje celkový objem peňazí, ktoré získa jednotlivec alebo domácnosť za určité časové obdobie, zvyčajne je to za jeden mesiac. Dôchodok pozostáva z miezd, z dôchodku z majetku ako sú renta, úroky a dividendy. Všetky výrobné faktory majú v trhovej ekonomike svojich majiteľov. V praxi to znamená, že za ich použitie získava vlastník dôchodky. K základným dôchodkom patrí mzda, renta a zisk. Mzda je cenou práce čiže dôchodkom vlastníka ľudského kapitálu; renta je dôchodok vlastníka pôdy a zisk dôchodok vlastníka kapitálu. Tieto dôchodky, ktoré takto vznikajú sú vlastne výnosom z pôsobenia faktorov na trhoch výrobných faktorov.

Dôchodky plynúce vlastníkom výrobných činiteľov

Každému výrobnému faktoru v trhovej ekonomike, pretože poskytuje výrobné služby, prislúcha určitý dôchodok zodpovedajúci jeho prínosu k tvorbe produktu a hovoríme že sa tu uplatňuje faktorové rozdeľovanie dôchodkov. Faktorové rozdelenie dôchodkov sa spája predovšetkým s ekonómami 17. až 19. storočia, t. j. s predstaviteľmi klasickej a neoklasickej ekonómie.

Klasickú teóriu rozdeľovania dôchodkov rozpracovali hlavne W. Petty, A. Smith, D. Ricardo, J. B. Say a J. S. Mill. D. Ricardo považoval rozdeľovanie dôchodkov za najdôležitejšiu súčasť ekonomickej teórie. Prispel k rozpracovaniu zákonov rozdeľovania výsledkov výroby medzi tri triedy spoločnosti – medzi vlastníkov pôdy, vlastníkov kapitálu a robotníkov. K základným dôchodkom patrí renta, mzda a zisk.

Neoklasická teória je založená na teórii hraničnej produktivity, ktorá je vlastne aplikáciou teórie hraničnej užitočnosti na výrobné faktory. Táto teória sa spája hlavne s menom amerického ekonóma J. B. Clarka.

Výrobný faktor	Dôchodok	Definícia dôchodku za príslušný výrobný faktor
pôda	renta	dôchodok vlastníka pôdy za prenajatie pôdy nájomcovi i za prenájom iných voľných darov prírody
práca	mzda	cena práce, ktorá je výsledkom fungovania trhu a vzťahu medzi dopytom po práci a ponukou práce
kapitál	zisk	kvalitatívny a kvantitatívny (rozdiel medzi celkovými príjmami (výnosmi) a celkovými nákladmi), ukazovateľ výsledkov hospodárskej činnosti podniku

Tabuľka 1. : Výrobné faktory a ich dôchodky

Trh pôdy a renta

Pôda je primárny výrobný činiteľ. Ako výrobný činiteľ sa využíva jednak v poľnohospodárstve, kde je hlavným výrobným činiteľom. Zároveň pôda je vzácny výrobný faktor, pretože množstvo pôdy sa nedá nahradiť iným výrobným faktorom.

Vlastník pôdy ju nemusí sám používať, môže ju niekomu prenajať. Za prenájom sa platí pozemková renta, ktorá predstavuje poplatok za prenájom pôdy. Nájomné a renta predstavujú také poplatky, ktoré sa vzťahujú na statky vyrobené ľudskou činnosť ako sú napr. obchodné priestory, byty, atď.

„Renta predstavuje dôchodok vlastníkov pôdy. S rastom bohatstva rastie aj počet obyvateľstva, ale rozsah pôdy sa nemení, a preto si vlastníci pôdy môžu privlastňovať stále väčšiu časť produktu.“[1]

Trh práce a mzda

Trh práce má určité špecifiká, ktoré vyplývajú z toho, že práca neexistuje sama o sebe. Nositeľmi práce sú ľudia. Na to, aby mohol človek pracovať, potrebuje určité fyzické a psychické predpoklady, ktorých súhrn sa nazýva pracovná sila. Na trhu práce vystupujú dva subjekty a to: domácnosti ako vlastníci práce, ktorí predstavujú ponuku práce a tiež firmy, ktoré určujú dopyt po práci. Pričom domácnosti ako spotrebitelia závisia od dôchodku preto sú nútené vstupovať na trh práce a ponúkať prácu. Práca je cieľavedomá činnosť vynakladaná pri tvorbe statkov a služieb. Prácu nazývame aj ľudským kapitálom. D. Ricardo rozlišuje prirodzenú cenu práce na úrovni existenčného minima a trhovú cenu práce, ktorá závisí od situácie na trhu práce.

Mzda je cena ľudskej práce, čiže dôchodok vlastníka ľudskej práce. Pretože mzda je vopred danou veličinou, zisk je odvodený od mzdy. Rozlišujeme rôzne formy mzdy:

1. časovú mzdu,
2. úkolovú mzdu,
3. nominálnu mzdu,
4. reálnu mzdu.

Časová mzda

Je to forma mzdy, ktorá vyjadruje odmenu za odpracovaný čas (za hodinu, deň, týždeň, mesiac). A podľa tohto sa potom rozlišuje: hodinová mzda, denná mzda, týždenná a mesačná mzda. Pri tejto časovej mzde vymedzujeme celkovú sumu mzdy a cenu práce za jednu časovú jednotku (hodiny).

Úkolová mzda

Úkolová mzda je premennou formou časovej mzdy. Pri jej určení sa vychádza z priemerného počtu výrobkov, ktoré pracovník vyrobil za určitý čas. Je dôležitým faktorom zvyšovania intenzity práce. Pracovník sa usiluje pracovať čo najintenzívnejšie, aby si zvýšil mzdu. Pretože mzdu dostane len za výrobok určitej kvality, to znamená, že nadriadený nemusí dávať pozor na pracovníka. Čiže podnikateľovi tým nevznikajú náklady na dozor a na kontrolu nad pracovníkmi. Podnikateľ môže pri tejto úkolovej mzde meniť sadzbu za výrobok, súčiastku alebo pracovnú operáciu. Úkolová mzda sa dnes používa pri menej kvalifikovaných prácach.

[1] LISÝ, Ján a kol. 2003. Ekonómia (všeobecná ekonomická teória). Bratislava : lura Edition, 2003. 495 s. ISBN 80-89047-75-0. s. 246.

Nominálna mzda

Vyjadruje sumu peňazí, ktorú pracovník dostáva. Pritom nezáleží na forme, preto môže ísť aj o časovú mzdu alebo o úkolovú mzdu.

Reálna mzda

Táto predstavuje sumu tovarov a služieb, ktoré si zamestnanec za svoju nominálnu mzdu môže kúpiť. Reálna mzda je rozhodujúca pre životnú úroveň pracovníka. Činitele ovplyvňujúce výšku reálnej mzdy:

• výška nominálnej mzdy,
• ceny tovarov a služieb,
• daňové zaťaženie.

Trh kapitálu a zisk

Kapitál je druhotným výrobným faktorom. Kapitálové statky sa používajú na výrobu ďalších statkov, to znamená, že nevchádzajú do spotreby. Požičaním kapitálu vznikne úverový vzťah, to znamená, keď vlastník peňažného kapitálu poskytne svoje prostriedky niekomu inému. Za užívanie úveru sa platí úrok. Výnosom z kapitálu je zisk. Kapitál poznáme potenciálny a reálny.

Zisk je reziduálny dôchodok kapitálu, ktorý vzniká ako rozdiel medzi celkovým príjmami a celkovými nákladmi firmy. Teda zahŕňa aj implicitné výnosy, ktoré plynú z titulu vlastníctva kapitálu, vlastnej práce podnikateľa, príp. vlastníka pôdy. Ak teda od všetkých príjmov odpočítame výdavky (platy, mzdy, spotrebné dane a pod.), dostaneme zisk. Poznáme tieto druhy ziskov:

1. podnikateľský zisk – je dôchodok, ktorý zostáva podnikateľovi z tržieb
   po odpočítaní celkových nákladov. Jeho súčasťou je implicitný výnos z kapitálu, ktorý vlastní podnik. Zisk sa potom javí ako implicitný výnos,
2. ekonomický zisk – tvoria ho príjmy, od ktorých boli odpočítané všetky náklady, nielen peňažné ale aj implicitné,
3. normálny zisk – v podmienkach dokonalej konkurencie ho firma dosahuje z každej alternatívy využitia zdrojov,
4. monopolný zisk – resp. zisk ako monopolný dôchodok. V podmienkach nedokonalej konkurencie môžu podniky dosahovať nadmerné zisky pri využití svojho monopolného postavenia,
5. mimoriadny zisk – tento nastáva napr. pri získaní dočasnej výhody voči konkurentom. Mimoriadny zisk môže byť jednorázový alebo krátkodobý.

Teória hraničnej produktivity

„Teória hraničnej produktivity vychádza z toho, že každý výrobný faktor má svoju špecifickú produktivitu, t. j. každý vytvára určitú časť produktu, ktorú možno merať. Jednotkou merania je hraničný produkt každého z nich“.[2]

Na základe toho relatívny podiel práce a kapitálu na výsledkoch výroby možno zistiť vtedy, ak hraničný produkt vynásobíme počtom jednotiek daného výrobného faktora.

Rozdeľovanie dôchodkov podľa klasickej i neoklasickej ekonómie je špecifickým prípadom cenovej teórie. Dôchodok závisí od ceny, ktorá sa platí za výrobné faktory na príslušnom trhu. Teda veľkosť dôchodkov je podmienená situáciou na určitom trhu výrobného faktora, to znamená, že je podmienená vzťahom medzi ponukou a dopytom
po danom výrobnom faktore.

Vlastníci výrobných činiteľov, ktorí sa snažia maximalizovať svoje dôchodky, menia spôsob ich využitia, ak im zmena prinesie vyšší efekt. Ak sa niektorý výrobný faktor stane vzácnym, jeho cena sa zvýši. V dôsledku toho vzniká, resp. sa zvýši ekonomická renta všetkých jednotiek príslušného výrobného faktora v tomto využití. Treba si uvedomiť, že výrobné faktory budú alokované medzi rôzne využitia tak, aby sa v každom využití dosiahol rovnaký čistý výnos.

Vo väčšine prípadov rozhodujúcu úlohu ma dosiahnutie maximálnych peňažných dôchodkov, neplatí to pre každý jednotlivý prípad. Rozhodovanie o využití konkrétneho výrobného faktora sa môže viazať tiež na nepeňažné výhody. Vyšší zisk v danom odbore priláka ďalší kapitál, ale vyššia mzda nie je zárukou prilákania nových pracovníkov, čo môžu tiež zapríčiniť také skutočnosti ako sú nezaujímavosť práce, neochota meniť prácu.

[2] LISÝ, Ján a kol. 2007. Ekonómia v novej ekonomike. Bratislava : Iura Edition, 2007. 636 s. ISBN 978-80-8078-164-4. s. 303.

Trhové a netrhové činitele ovplyvňujúce rozdeľovanie dôchodkov

Doterajší vývoj v jednotlivých ekonomikách potvrdzuje, že dôchodky sú nerovnomerne rozdeľované a medzi jednotlivými skupinami ľudí existujú rozdiely nielen vo výške dôchodkov, ale aj v bohatstve a v životnej úrovni. V tejto súvislosti si možno položiť otázku, čo spôsobuje nerovnosti v dôchodkoch jednotlivcov? Ekonomická teória rozlišuje dve skupiny činiteľov, ktoré spôsobujú nerovnosti v dôchodkoch a sú to: trhové a netrhové činitele.

Trhové činitele

Viacerí ekonómovia zdôrazňujú význam trhových činiteľov. Dôchodok má byť plne determinovaný trhovým mechanizmom a všetkými náhodnosťami trhového mechanizmu. Ekonómovia to tiež zdôvodňujú tým, že len trhovou determináciou dôchodkov je každý vedený k tomu, aby robil to, čo je potrebné. Zároveň však nevylučujú, aby bohatá spoločnosť nemohla poskytnúť mimo trhu minimum sociálnej istoty všetkým, ktorí sa v dôsledku pôsobenia trhu dostanú do situácie neumožňujúcej im dosiahnuť ani minimálny životný štandard. Ako konštatuje F. A. von Hayek, úvahy o sociálnej spravodlivosti neposkytujú žiadne odôvodnenie pre „opravy“ výsledkov trhu. Podľa jeho názoru existuje len spravodlivosť individuálneho správania, zvláštna „sociálna spravodlivosť“ však neexistovala nikdy. Dôchodok, ktorý môžu získať vlastníci výrobných faktorov na základe ponuky ich služieb, je obmedzený dopytom po týchto službách.

Pod trhovými činiteľmi chápeme konkrétny dopyt a ponuku výrobných faktorov, množstvo a spôsoby použitia výrobných faktorov a cenu výrobných faktorov. Ide o činitele, ktoré pôsobia priamo na trhu výrobných faktorov.

Netrhové činitele

Medzi tieto netrhové činitele možno zaradiť veľmi rôznorodý súbor činiteľov, ako sú napr. vrodené alebo získané schopnosti, subjektívna výkonnosť, vek, pohlavie, kvalifikácia, šťastie, tvorivosť a mnohé ďalšie.

Úzky vzťah medzi dôchodkom a vekom, ako aj dôchodkom a spotrebou podľa veku, zachycuje teória životného cyklu, ktorú sformuloval R. F. Harrod. Existuje úzky vzťah aj medzi dôchodkom a vekom, ako aj kvalifikáciou. Ľudia sa pri výbere svojho povolania vlastne rozhodujú o celoživotnom profile svojich dôchodkov. To znamená, že výber nízko kvalifikovanej profesie značí získanie dôchodku v relatívne krátkom čase, ale výraznejšie sa jeho výška v priebehu pracovného zapojenia nemení. Ale naopak, výber vysoko kvalifikovanej profesie odsúva príjem dôchodku, ale vedie k podstatne vyšším celoživotným dôchodkom.

„Jednotlivé činitele ovplyvňujú veľkosť dôchodku v smere jeho zvýšenia, resp. zníženia. Veľkosť dôchodku podmieňuje zasa životnú úroveň. Z hľadiska ekonomického chápania životná úroveň predstavuje stupeň uspokojovania životných potrieb, t.j. hmotných a duchovných potrieb občanov, ako aj podmienky, v ktorých sa tieto potreby realizujú“.[3]

Záver

Z uvedených charakteristík nám vyplýva, že jednotlivým výrobným vlastníkom výrobných faktorov prináležia dôchodky. Ale spravidla dôchodky však nestačia na uspokojovanie potrieb všetkých obyvateľov danej ekonomiky. Tiež sme sa dozvedeli, že trh navyše rozdeľuje dôchodky nerovnomerne, v dôsledku čoho vzniká sociálne napätie V neoklasickej teórii teória hraničnej produktivity mala pre J. B. Clarka dvojaký význam – bola jeho všeobecnou teóriou rozdeľovania a bola jeho teóriou výrobných nákladov. V praxi tiež rozlišujeme trhové a netrhové činitele. Obidve skupiny činiteľov sa navzájom prelínajú a v konkrétnych podmienkach môžu raz prevládať trhové a raz netrhové činitele. Avšak vo fungujúcich ekonomikách majú rozhodujúce miesto trhové činitele..

[3] LISÝ, Ján a kol. 2003. Ekonómia (všeobecná ekonomická teória). Bratislava : lura Edition, 2003. 495 s. ISBN 80-89047-75-0. s. 245, 246.

Zoznam bibliografických odkazov

LISÝ, J. a kol. 2007. Ekonómia v novej ekonomike. Bratislava : Iura Edition, 2007. 636 s. ISBN 978-80-8078-164-4

LISÝ, Ján a kol. 2003. Ekonómia (všeobecná ekonomická teória). Bratislava : lura Edition, 2003. 495 s. ISBN 80-89047-75-0

SAMUELSON, Paul. A. – NORDHAUS, William. D. 1992. Ekonómia 2. Bratislava : BRADLO, 1992. 551 s. ISBN 80-7127-030-X.

Autor: simonetkas1

Tento príspevok bol vytvorený 9.4.2015 a aktualizovaný 21.2.2019. Pozrite si ďalšie príspevky autora simonetkas1.