Daňová teória

Daň

Daň je platba fyzických alebo právnických osôb, ktorá je vynútiteľná, nenávratná, spravidla neúčelová, zákonom určená a pravidelne sa opakujúca, ktorú vyberá štát a orgány miestnej samosprávy v prospech verejných rozpočtov a účelových fondov na úhradu verejných výdavkov vo vopred určenej výške a s presne určeným termínom splatnosti.

Daňová teória a politika

Daňová teória a politika je jednou z hlavných a rozhodujúcich oblastí problematiky štátneho rozpočtu. Daň predstavuje najdôležitejšiu časť rozpočtových príjmov. Štát pomocou nich sústreďuje prostriedky na úhradu svojich potrieb. Daňová teória a politika predstavujú rozsiahlu oblasť politiky štátneho rozpočtu, ktorá je stredom ekonomického záujmu vzhľadom na svoj význam pre štát a spoločnosť. S daňami sa spájajú mnohé teórie ale aj rozdielne prístupy.

Definície na daň sa vyskytujú od čias feudálnej spoločnosti. Tomáš Akvinský v 13. storočí charakterizoval daň ako dovolenú lúpež. Cirkev zase tvrdila, že neplatenie dane je ťažký hriech. Hobbes v 17. storočí – „daň je cena za vykúpenie mieru a cena za ochranu života“. Neskôr sa chápe daň ako výmena, pri ktorej štát dodáva služby a daňovník za neplatí. „Dane sú to, čo platíme za civilizovanú spoločnosť.“ – O. W. Holmes.

Charakteristika daní

Na daň sa môžeme pozerať z dvoch hľadísk a to z formálno-právneho prístupu a ekonomicko-finančného prístupu. Formálno-právny prístup definuje daň ako povinnú, zákonom určenú platbu, ktorá je neúčelová a neekvivalentná, ktorú daňové subjekty odvádzajú do príslušného verejného rozpočtu.

Podľa ekonomicko-finančného prístupu ide o finančný vzťah medzi štátom a daňovým subjektom. Na základe tohto vzťahu získava štát príjmy do štátneho rozpočtu pre plnenie svojich cieľov. Daň sa v súčasnosti vníma z troch hľadísk:

• Daň je povinná, nenávratná platba do verejných rozpočtov, ktorá je ukladaná ako povinnosť daňovým subjektom na základe všeobecne platných zákonov bez zvláštnej protislužby. Dane sa považujú za nanútené bremeno a štát sa nemôže spoliehať na dobrovoľné platenie daní zo strany daňových subjektov. Preto musí mať vytvorený donucovací mechanizmus, ktorým sa zabezpečí to, že daňová povinnosť bude splnená. Na základe nenávratnosti dane nemožno očakávať žiadnu priamu protislužbu a jej reciprocitu.
• Dane sú príjmom pre verejné rozpočty. Dane predstavujú najväčší, nie však jediný zdroj štátneho rozpočtu.
• Dane ako nástroj trhovej ekonomiky zabezpečujú presun finančných prostriedkov zo súkromného sektora do sektora verejného. Sú regulačným a stimulačným nástrojom, ktorí môže ovplyvňovať trhovú ekonomiku daného štátu.

Pod prvkami daňovej techniky rozumieme finančno-právne opatrenia, ktoré musí obsahovať každá daň a poplatok. Predstavujú formálne náležitosti daňových zákonov. Prvky daňovej techniky rozdeľujeme na základné a doplnkové.

Daňovník

Daňovník je osoba (fyzická, alebo právnická), ktorej je uložená daňová povinnosť.

Daňová povinnosť

Daňová povinnosť môže byť vymedzený dvoma spôsobmi:

1. priame dane – jednoznačné a presné vymedzenie daňovníka v zákone, napr. daň z príjmov fyzických osôb, daň z nehnuteľností a pod.
2. nepriame dane – nie je možné v zákone stanoviť konkrétneho daňovníka. Pri nepriamych daniach tu vystupujú dve osoby, daňovník a platiteľ dane.

Platiteľ dane

Platiteľom dane je fyzická, alebo právnická osoba, ktorá musí zo zákona odviesť zinkasovanú daň.

Predmet dane

Predmetom dane je príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka. Daňový objekt má byť presne kvantifikovateľný a má charakterizovať daňovú schopnosť daňovníka. Podľa objektu rozlišujeme tri skupiny daní:

• dane z príjmov – predmetom dane sú príjmy – mzda zamestnanca, zisk podniku, príjem z kapitálového majetku a pod.,
• dane z majetku – predmetom dane je majetok – hnuteľný, nehnuteľný
• dane z predaja, alebo zo spotreby – predmetom dane je predaj, alebo spotreba tovarov a služieb

Základ dane

Základ dane je kvantifikovaným vyjadrením predmetu dane, ktorého cieľom je určiť celkovú sumu zdaniteľného objektu. Jeho spôsob výpočtu je vymedzený v príslušnom daňovom zákone. Základ dane sa dá či už z ekonomických dôvodov, alebo zo sociálnych dôvodov ovplyvniť pomocou odpočítateľných položiek. Po takejto úprave voláme základ dane upraveným daňovým základom.

Daňová sadzba

Daňová sadzba je postupnosť krokov, pomocou ktorých z daňového základu stanovíme daňovú povinnosť. Vhodnou voľbou daňovej sadzby môžeme zabezpečiť splnenie stanovených cieľov. Rozlišujeme tri základné druhy sadzieb:

1. pevná sadzba dane je stanovená absolútnou sumou za daňovú jednotku. Uplatňujú sa najmä pri tých daniach, kde je objektom dane majetok, alebo spotreba. Táto sadzba neodráža rast cenovej hladiny, pretože nereaguje na zmeny v hodnote základu dane.
2. pohyblivá sadzba dane sa najčastejšie vyjadruje percentuálnou sadzbou z daňového základu. Používa sa najmä pri majetkových daniach a dane z pridanej hodnoty. Pohyblivé sadzby môžu mať charakter proporcionálny, progresívny, alebo degresívny:
   • proporcionálna sadzba dane – je rovnakou percentuálnou daňovou sadzbou pre akýkoľvek daňový základ. Daň rastie v rovnakom tempe, ako základ dane.
   • progresívna sadzba dane – čím je vyšší daňový základ, tým je vyššia sadzba dane. V praxi sa používa niekoľko pásiem daňových základov, pričom v každom pásme platí iná sadzba dane.
   • degresívna sadzba dane – čím je vyšší daňový základ, tým je nižšia sadzba dane. Dôvodom pre takúto sadzbu môže byť podpora podnikania a podpora rastu ekonomiky, ale v SR a vo svete sa takáto sadzba nepoužíva.
3. kombinovaná forma sadzby dane vzniká kombináciou pevných a pohyblivých sadzieb.

Nezdaniteľné minimum

Nezdaniteľné minimum predstavuje sumu, ktorá nepodlieha zdaneniu. Uplatňujú sa zo sociálnych, alebo úsporných dôvodov.

Odpočítateľné a pripočítateľné položky

Odpočítateľné a pripočítateľné položky znižujú, alebo zvyšujú daňový základ. Pomocou nich možno do daňového systému zabudovať sociálne, ekologické a iné nástroje.

Daňové úľavy

Daňové úľavy predstavujú čiastky, o ktoré je znížená daň. Tieto úľavy sa odpočítavajú od vypočítanej výšky dane.

Oslobodenie od dane

Oslobodenie od dane je oslobodenie od daňovej povinnosti platiť daň v konkrétnych prípadoch vymedzených zákonom. V daňových systémov sa používa vecné (objekt zdanenia je úplne, alebo čiastočne oslobodený), priestorové (zóny, v ktorých sa uplatňuje daňové zvýhodnenie) a časové (čas, počas ktorého sa uplatňuje daňové zvýhodnenie, alebo oslobodenie) vymedzenie oslobodenie od dane.

Predpis a výber dane

Predpis a výber dane musí byť zabezpečený takou technikou, aby predpis a výber dane boli uskutočnené s čo najnižšími nákladmi zdanenia. Predpis a výber dane sa uskutočňujú:

• daňovým priznaním – daň si vypočíta a odvedie sám daňovník,
• daňovým výmerom – výšku dane určí daňovníkovi správca dane,
• daň vyberaná zrážkou – daň je vyberaná pri zdroji osobou, ktorá predmet zdanenia vypláca

Zdaňovacie obdobie

Zdaňovacie obdobie je obdobie, za ktoré sa zdaňuje a musí byť v súlade s účtovným obdobím. (Spravidla to býva kalendárny rok.) Pre zabezpečenie plynulosti príjmov pre štát sú daňovníci počas tohto obdobia povinní platiť preddavky na daň a to buď v mesačných, štvrťročných, polročných, alebo ročných intervaloch (v závislosti od výšky daňovej povinnosti daňovníka).

Autor: vikinka

Tento príspevok bol vytvorený 18.7.2022 a aktualizovaný 7.10.2022. Pozrite si ďalšie príspevky autora vikinka.