0
Úryvok z knihy Auður Ava Ólafsdóttir: Ör (v preklade Jazvy / angl. Hotel Silence / čes. Nad propastí byla tma).
Ja som vodovka. Vymyjem sa. Z okna v kuchyni vidno polovicu hory a úzky prúžok mora, ktoré bolo dnes ráno zelené od chladu. Až na rozostavaný bytový dom pridajú ďalšie poschodie, hora zmizne. Zapnem počítač a v angličtine si dám vyhľadať slávnych spisovateľov, ktorí spáchali samovraždu. Množstvo stránok, venovaných tejto téme, ma prekvapí. Netušil som, že skupina slávnych mužov a žien, ktorí sa rozhodli v tom či onom bode urobiť za svojim životom bodku, je tak početná.
Správne som si pamätal, že autor Slnko aj vychádza a Mať a nemať na to použil svoju obľúbenú loveckú pušku. Ani nemusím bádať dlho, aby som potvrdil svoje podozrenie, že väčšina mužov sa zastrelí. Týka sa to ale hlavne krajín, kde je držanie zbraní rozšírenejšie. Zídem po stránke dole. Prečítam si, že nejaký spisovateľ poviedok na seba vypálil z pištole uprostred zjazdovky a zafarbil ju načerveno. Tridsaťročný básnik najprv zastrelil svoju mladučkú milenku a potom sám seba. A keď ho potom v izbe jeho parížskeho hotela našli, mal nechty na nohách nalakované červenou farbou a na jednom chodidle vytetovaný kríž.
…
Hŕstka samovrahov vyskočí z okna, veľa z nich sa však vrhne z mostov do riek, pričom niektoré sú obľúbenejšie, než iné. Napríklad Siena. Vidím, že jedným z tých, ktorí sa v Siene utopili, je Paul Cellan, autor básnickej zbierky z maminej knižnice, ktorú mám ešte stále vo vrecku bundy. Rímsky spisovateľ Petronius si podrezal žily – rany si obviazal, aby si umieranie predĺžil – a počúval, ako jeho priatelia recitujú básne o živote. Ku slovu sa dostanú aj tabletky na spanie, po ktorých príde spánok dlhší, než obvykle. Na večnosť, ako by možno napísal taliansky básnik Cesare Pavese.
Zarazí ma, že ženy volia inú taktiku a radšej si v kuchyni zapnú plynovú rúru alebo do seba otočia pohár vodky a idú si do uzavretej garáže naštartovať auto. Tiež si všimnem, že list na rozlúčku po sebe majú sklony nechávať skôr ženy. Napíšu niekoľko riadkov: „Môjmu milencovi, vracajúcemu sa k manželke.“ A o sebe povedia: „Avšak ja, ja som vodovka, vymyjem sa.“
Virginia Woolfová nechala milostný dopis svojmu manželovi. Potom si naplnila vrecká kameňmi a vrhla sa do rieky. „Nemyslím, že by dvaja ľudia mohli byť spolu šťastnejší, než my dvaja,“ píše.
Iní pojali rozlúčenie jednoduchšie, napríklad básnik, ktorý v Mexickom zálive vyskočil z lode a pritom vykríkol: „Tak sa tu všetci majte!“
…
Môj záujem budí hlavne to, že vo všeobecnosti sú títo muži a ženy oveľa mladší, než ja. Rozdiel predstavuje aj 20 rokov. Najnáročnejšie sú roky pred tridsiatkou a po nej. Jeden sa to rozhodne ukončiť v tridsiatich dvoch rokoch, iný v tridsiatich troch – obaja románopisci. Je tam aj tridsať štyri ročný dramatik. Majakovský sa dožije tridsiatich šiestich rokov, Pavese štyridsať jedna.
Maliarom robí ťažkosti dožiť sa tridsiatich siedmich rokov a nie všetci túto hranicu prekonajú. Hudobníci sú ešte mladší. Brian Jones, Jimmy Hendrix, Janis Joplin, Kurt Cobain, Amy Winehouse a Jim Morrison sa všetci dožili dvadsiatich siedmich rokov.
Ja už som vek, keď umelci obvykle umierajú, prekročil. Iné pravidlá platia pre toho, kto je obyčajný. Skoro štyridsať deväť ročný, muž, rozvedený, heterosexuálny, bezmocný, neprevádzkujúci sex, zručný.
Venované Ivovi.
Autor: Tomáš Černaj
Tento príspevok bol vytvorený 8.11.2019 a aktualizovaný 4.12.2021. Pozrite si ďalšie príspevky autora Tomáš Černaj.