Vzdelanie ako základné ľudské právo

Právo na vzdelanie

„ Dôkazom vysokého vzdelania je schopnosť hovoriť o najväčších veciach najjednoduchším spôsobom.“
(David Hume)

Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon. Občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách, podľa schopnosti občana a možnosti spoločnosti aj na vysokých školách.[1]

Právo na vzdelanie patrí každému ako základné ľudské právo. Štát ho musí zabezpečiť bezplatne, a taktiež sa má postarať, aby bol vzdelávaný každý, teda vzdelávanie je do určitého stupňa povinnosťou. Tiež vyššie vzdelanie (stredné, vysoké školy…) má byť každému prístupné. Vzdelanie má mať takú kvalitu, aby plne rozvíjalo osobnosť človeka a viedlo ho ku konkrétnym hodnotám, ktorými sú: ľudské práva, porozumenie, znášanlivosť a priateľstvo medzi národmi, rasovými a náboženskými skupinami. Právo rodičov zvoliť druh vzdelania pre svoje deti má zásadnú prioritu.

Pedagogika

Myslím si, že by sme sa mali snažiť, aby toto právo na vzdelanie nebolo nikomu odopierané a aby ho mohli využiť ľudia po celom svete. Každý človek, žijúci na Zemi má predsa právo na poskytnutie informácií a aspoň základných vedomostí.

Terminologické ujasnenie pojmov je nevyhnutnou požiadavkou každej serióznej vednej disciplíny. O to viac treba túto požiadavku akceptovať v pedagogike, ktorá svojim obsahom a poslaním zvádza širokú laickú verejnosť k zjednodušovaniu problémov. Za najzákladnejšie pedagogické pojmy, ktoré charakterizujú proces najfrekventovanejších pedagogických činností v komplexe výchovno – vzdelávacieho procesu sa považujú:

• výchova,
• vyučovanie,
• učenie,
• vzdelávanie,
• vzdelanie,
• vedomosti,
• zručnosti,
• návyky.

Byť vzdelaný nezahŕňa čo najvyššie vzdelanie a pred menom alebo za menom desiatky titulov, ale skôr dosiahnutie aspoň základného vzdelania, čo znamená nebyť negramotný, ako je to v mnohých menej rozvinutých krajinách, kde ľudia nemajú možnosť naučiť sa čo by len písať, čítať alebo počítať. Vzdelanie a právo na vzdelanie je možné vnímať v dvoch rovinách, ide o ľudské práva a s ním súvisiacu vzdelávaciu politiku určitého štátu. Zo slova pedagogika je zrejmé, že ide o vzdelanie a výchovu detí.

V tomto zmysle sa spočiatku chápala pedagogika ako veda o výchove detí a mládeže. Rozvoj vied a techniky, narastanie nových poznatkov si vynútili rozšírenie a prehĺbenie výchovy a vzdelávania človeka na celoživotný, permanentný proces.

V odbornej terminológii pedagogika vyjadruje učenie, sústavu vied o výchove. Iný prameň definuje pedagogiku ako vedu a výskum zaoberajúci sa vzdelávaním a výchovou v najrôznejších sférach spoločnosti.

Vzdelávanie

Proces vzdelávania veľmi úzko súvisí s vyučovaním. Oba procesy vyjadrujú zmysel svojho poslania ako zámerné a cielené osvojovanie vedomostí, zručností a návykov. V bežnej praxi sa často stretávame s anomálnym javom, kedy sa pojmy vzdelávanie a vzdelanie stotožňujú a teda významovo nerozlišujú. Stačí si vziať na pomoc jazykové hľadisko, ktoré jednoznačne určuje, že vzdelávanie oproti termínu vzdelanie predstavuje neukončený, teda stále trvajúci dej. A práve z tohto hľadiska vznikli a sú známe termíny ako permanentné vzdelávanie, celoživotné vzdelávanie. Jedným z významných spôsobov vzdelávania je samovzdelávanie. [2]

Vzdelanie

Z historicky podmieneného chápania vývoja pedagogických teórií možno označiť vzdelanie za jednu nielen z najstarších, ale predovšetkým najvýznamnejších kategórií pričom je evidentná tesná spojitosť s pojmami ako sú učenie a výchova. Snahy vyšpecifikovať výchovu od vzdelania majú korene až v Antike. Z historických prameňov sa dozvedáme, že napríklad výchova v zúženom zmysle (educatio) predstavovala disciplinovanosť, civilizovanosť, morálku, a vzdelanie (eruditio) skôr intelektuálnu vnútornú kultúru človeka, jeho duše.

„ Zo súčasného hľadiska chápeme vzdelanie ako konkrétny súhrn poznatkov jednotlivých vedných odborov, intelektuálnych a praktických schopností, ktoré si jedinec osvojil najmä v rámci školského vyučovania, formami samovzdelávania a živelne v praktickej činnosti.“[3]

V porovnaní s pojmom vzdelávanie je to relatívne ukončený proces, pokiaľ ide o špecifický charakter vzdelania z hľadiska povahy a obsahového zamerania, rozlišujeme vzdelanie všeobecné a špeciálne, pričom medzi nimi existuje bezprostredný vzťah, pretože odborné vzdelania musí nadväzovať na už získane široké všeobecné vzdelanie.

[1] Ústava SR: druhá hlava, piaty oddiel, čl. 42, ods. 1, 2

[2] PAVLÍK, J. 2001. Študijné texty zo základov pedagogiky. Bratislava, 2001. 20 s.

[3] PAVLÍK, J. 2001. Študijné texty zo základov pedagogiky. Bratislava, 2001. 21s.

Autor: petrik14

Tento príspevok bol vytvorený 29.6.2015 a aktualizovaný 21.2.2019. Pozrite si ďalšie príspevky autora petrik14.