Všeobecný manažment

„Úspešnosť podnikov je determinovaná kvalitou ich manažmentu. Podniky s dobrým manažmentom, predovšetkým vrcholným a stredným, prosperujú. Podniky, ktorých manažment nedokáže efektívne zabezpečiť cieľové fungovanie, sú neúspešné.“[1] Systém manažmentu sa v súčasnosti vníma ako vykonávanie správnych vecí, ktoré podnik vedú k efektívnemu výkonu. Manažment sa zaraďuje medzi vedné disciplíny a predstavuje určitý súbor zahrňujúci rôzne techniky, postupy, princípy a metódy riadenia. Základom pre dobrý manažment podniku je ľudský faktor. Riadenie ľudí je ponechané na manažérovi, ktorý sa prostredníctvom manažérskych činností a tiež svojej odbornej kvalifikácie usiluje o nadobúdanie a udržovanie úspechu podniku.

Manažment podniku

Manažment môžeme charakterizovať ako spoločensko-ekonomicky termín, ktorý v slovenskom preklade znamená riadenie (prevzaté z angl. management, to manage – riadiť, usmerňovať, narábať). Ide o pomerne mladý vedný odbor s univerzálnym charakterom, čo znamená, že je nevyhnutný pre všetkých. Manažment charakterizuje určitý proces riadenia a usmerňovania podniku, pomocou využitia finančných, materiálnych, ľudských a intelektuálnych zdrojov. Je potrebný pre všetky typy podniku, a to bez ohľadu na ich veľkosť, oblasť činnosti alebo úroveň riadenia (Mihalčová, 2009, s. 13-15).

Definície manažmentu

V súčasnej dobe sa v odbornej literatúre i v praxi môžeme stretnúť s veľkým množstvom definícií a vysvetlení pojmu manažment. Pestrosť interpretácií, ktorú ponúkajú autori prispieva k viditeľnej nejednotnosti, preto je problém zvoliť skutočne tú správnu definíciu. Na základe nespočetného rozsahu prezentovania tohto pojmu, sme vybrali päť definícií riadenia, ktoré nám slúžia na priblíženie sa k danej problematike.

Vágner uvádza, že pojem manažment treba ponímať ako „ucelený súbor overených prístupov, názorov, skúseností, odporúčaní, a metód, ktoré subjekty manažmentu využívajú pre zvládnutie špecifických činností, ktoré sú nevyhnutné pre dosiahnutie cieľov.“[2]

Mikuš a Droppa píšu: „Manažment je proces uskutočňovania aktivít prostredníctvom ľudí, koordinovanie ich pracovných aktivít tak, aby všetky aktivity a činnosti boli vykonané účinne a cieľavedome pre zabezpečenie budúcnosti.“[3]

Hittmár pojem manažment definuje ako: „proces, v ktorom riadiaci pracovníci pomocou vedeckých poznatkov, ale najmä praktických odporúčaní vedia vykonávať manažérske aktivity pri zhodnocovaní disponibilných cieľov podniku.“[4]

Majtán tvrdí o manažmente, že „je to proces, ktorý slúži na dosahovanie cieľov organizácie prostredníctvom usmerňovania premeny vstupov, resp. zdrojov na požadované výstupy.“[5]

Donnelly, Gibson a Ivancevich uvádzajú: „Manažment je proces vykonávaný jednou alebo viacerými osobami na koordináciu činnosti ostatných na dosiahnutie výsledkov nedosiahnuteľnými jednotlivcom.“[6]

Prostredníctvom komparácie týchto výkladov, definícií a chápaní sme zhodnotili, že disponujú spoločnými znakmi, teda tvoria ich prvky: ľudia a ich činnosť, základné riadiace funkcie, ako aj ciele podniku a ich dosahovanie. Ide o proces pozostávajúci z rôznych činností, ktoré vykonávajú ľudia s cieľom dosiahnuť požadované výsledky. Koordinácia týchto činností vedie k prospešnému zaopatreniu budúcnosti podniku a to účinnou premenou vstupov na výstupy.

Význam manažmentu

Uvedené definície nám poslúžili na uvedomenie si, že pojem manažment možno chápať a interpretovať v 4 významoch (Mikuš – Droppa, 2010, s. 36-37):

• manažment ako proces (praktická činnosť),
• manažment ako vedná disciplína (teória),
• manažment ako profesia,
• manažment ako umenie.

Riadenie, resp. manažment je obšírny a komplikovaný pojem. Práve pre lepšie porozumenie nám slúži toto rozdelenie na štyri časti. Manažment ako praktická činnosť zahŕňa v sebe všetky aktivity zamerané na dosahovanie cieľa pracovného a osobného charakteru. Manažment ako teória sa líši od prvej definície tým, že obsahuje výlučne teoretické poznatky. V poradí treťou definíciou je manažment ako profesia, čiže zastávanie profesijných pozícií v podniku. Posledná definícia manažmentu je zameraná na tvorivú stránku ľudí.

Úlohy manažmentu

Základné úlohy manažmentu sa podľa Mikuša a Droppu (2010, s. 38-39) delia do troch skupín:

1. Riadenie práce podniku:
   • rozhodovanie,
   • plány a ciele,
   • stratégia,
   • štruktúra,
2. Riadenie práce ľudí v podniku:
   • správanie sa jednotlivca,
   • motivácia a uspokojovanie,
   • skupinové správanie sa,
   • riešenie konfliktov,
3. Riadenie produkcie a operácií (výroby):
   • projektovanie,
   • plánovanie,
   • informácie,
   • rozhodovanie,
   • kvalita výstupov.

Teórie euroamerického a japonského manažmentu

Úlohy manažmentu sa definujú zo vzťahu manažment a podnik, pričom každá je zameraná na riadenie inej oblasti. Prvá úloha je orientovaná na základné a prelínajúce sa manažérske funkcie. Ľuďom v podniku je venovaná pozornosť v druhej úlohe manažmentu a to prostredníctvom motivácie, komunikácie a riadenia ľudí. Tretia úloha sa snaží vzťah podniku a manažmentu zosúladiť v produkcii a operáciách, v ich plánovaní s využitím potrebných informácií a prostredníctvom toho umožniť čo najsprávnejšie rozhodovanie.

Význam a chápanie manažmentu sa vyvíjalo spolu s vývojom jednotlivých teórií manažmentu. Manažment ako sústava poznatkov sa začína formovať v novodobých dejinách po nástupe priemyselnej revolúcie, keď vzniká a začína sa rozvíjať industriálna spoločnosť. Vznikol v USA, príčinou čoho boli predovšetkým 1. a 2. svetová vojna v Európe, Indočíne a v Japonsku. Európske krajiny sa po 2. svetovej vojne museli zameriavať na obnovu národného hospodárstva a až následne mohli aplikovať v riadení národného hospodárstva prvky amerického manažmentu. V súčasných akademických kruhoch sa doterajšie poznatky o manažmente klasifikovali v rámci nasledujúcich škôl:

1. klasický manažment (procesná škola)
   • vedecký manažment (Taylor)
   • byrokratický manažment (Weber)
   • administratívny manažment (Fayol)
2. behavioristický (neoklasický) manažment (psychologicko-sociálna škola) – 20.-30. r. 20stor. – Maslow, Mayo, Folletová, McGregor
3. moderný manažment (rozhodovacia, systémová, matematická škola) – Simon, Miller
4. empirický manažment (pragmatická škola) – Drucker, Peters a Watermann

Hlavné školy manažmentu

Klasický manažment

Klasický manažment alebo procesná škola manažmentu je prvá ucelená koncepcia chápania manažmentu vznikla v neskorších rokoch 19 storočia. Boli obdobím rýchleho rozvoja priemyselnej výroby. Bol dostatok prírodných zdrojov, ale nedostatok kvalifikovaných pracovných síl. Vznikla potreba racionálneho riadenia výroby. Začal sa formovať klasický manažment, ktorý chápal manažment ako oddelenú vedu. Jeho vývoj ovplyvnili jeho 3 prúdy:

• vedecký manažment
• byrokratický manažment
• administratívny manažment

Teória charakteristických vlastností

Teória charakteristických vlastností predstavuje prvý systematický pokus porozumieť problematike vedenia. Je zameraná na rozpoznanie zvláštnych charakteristík vedúceho, ktoré predznamenávajú úspech. Znamená výskum, v ktorom sa skúmajú vedúci pracovníci. Ústredným motívom výskumu bolo, že vodcovia sa rodia, a nie vychovávajú.

Táto teória vznikla na začiatku 20. storočia. Predpokladalo sa, že úspešní vedúci pracovníci majú určité charakteristické rysy. No nedošlo k zhode viacerých názorov. Napriek tomu možno definovať niektoré charakteristiky, ktoré by vedúci mali mať. Kombinácia týchto vlastností je veľmi dôležitá a rozhodujúca:

• inteligencia: vedúci by mal byť o niečo inteligentnejší ako jeho podriadení
• iniciatíva: schopnosť rozpoznať potrebu nejakého zákroku a niečo aj vykonať. Spája sa s energiou a vitalitou človeka.
• sebaistota: viera vedúceho v to, čo robí a uvedomenie si svojho miesta v podniku i v spoločnosti
• helikoptérova črta: určitý nadhľad nad situáciou, porozumieť a pochopiť ju
• entuziazmus: odvaha, predstavivosť, schopnosť vychádzať s ľuďmi, odhodlanosť

Behavioristická škola, škola ľudských vzťahov

V priebehu 20. rokov vzniká nový výrazný prúd manažmentu – behavioristická škola (škola ľudských vzťahov). Bol dôsledkom kritiky taylorizmu, pretože človek je sociálna bytosť so svojimi potrebami. Orientoval sa na vzťahy v malých neformálnych skupinách a hľadal metódy využiteľné pri riešení psychologických a sociálnych problémov skupiny, pri riešení osobných a skupinových vzťahov. Behavioristická teória alebo behaviorizmus odzrkadľuje neúspech teórie charakteristických vlastností. Vznikla medzi dôstojníkmi a vojakmi, ktorí sa snažili nájsť vhodný štýl vedenia. Predmetom záujmu tejto teórie je správanie sa vedúcich.

Situačné teórie

Koncom 50. rokov sa začínajú v teórii manažmentu objavovať situačné teórie. Nositeľom myšlienky bol F. Fiedler, ktorý sa od začiatku 50. rokov systematicky zaujímal o vodcovstvo. Až koncom 60. rokov prišiel so svojim modelom závislosti. Svoju teóriu založil na teórii charakteristických vlastností a teórii behavioristického štýlu. Dva základné piliere jeho teórie sú:

1. štýl vedenia – nadväzuje na teóriu charakteristických vlastností
2. systém kontroly – nadväzuje na behavioristické teórie

Empirický manažment

Empirický manažment alebo tzv. Pragmatická škola manažmentu – je založený na analýze a zhodnotení poznatkov manažérskej praxe. Vzhľadom na šírku týchto skúseností v rôznych oblastiach a na rôznych úrovniach je veľmi rozšírený. Z dôvodu, že predstavitelia pragmatických prístupov spracovávajú predovšetkým skúsenosti a návrhy na riešenie reálnych problémov, nerozvíjajú spravidla nijaké výraznejšie teoretické základy. Kladom a tiež dôvodom značnej popularity tohto prístupu v manažérskej praxi je snaha vypracovať a určiť konkrétne odporúčania pre manažérske konanie. Empirici v súčasnej dobe takmer jednomyseľne odmietajú autoritatívne štýly riadenia, a to v prospech neformálnych štýlov. Hlavnými predstaviteľmi tohto prístupu sú P. F. Drucker, H. Mintzberg, J. P. Kotler, T. J. Peters a R. H. Waterman.

Moderný manažment

Moderný manažment alebo Matematická a systémová škola manažmentu – v priebehu 2. sv. vojny a po nej sa do popredia dostáva interdisciplinárnosť v manažmente, ktorá je determinovaná technickým rozvojom a konštruovaním počítačov, vznikom teórie systémov a kybernetiky, ako aj snahou uplatňovať v manažmente metódy operačnej analýzy. Na základe vyššie uvedených základov sa sformovali 3 školy moderného manažmentu:

1. rozhodovacia škola – jej predstavitelia tvrdia, že jadrom riadenia je rozhodovanie a viac či menej stotožňovali riadenia s rozhodovaním. Proces zdokonaľovania riadenia videli v nachádzaní metód efektívneho výberu riešenia spomedzi 2 alebo viacerých riešení. Dôraz sa kládol najmä na rozpracovanie kritérií a metód rozhodovania. Využívali sa modely rozhodovania spracované na počítači. Najvýznamnejším predstaviteľom bol Herbert Simon.
2. systémová škola – jej vznik je spojený predovšetkým s menom LUDWIGA VON BERTALANFFYHO, rakúskeho vedca žijúceho v USA. Snažil sa nájsť a využívať všeobecné, univerzálne platné postupy k rozvoju teórie a praxe manažérskeho myslenia a konania. Zdôrazňoval celostné, komplexné chápania uvažovaných javov a procesov, t. z. vo všetkých ich podstatných vnútorných i vonkajších súvislostiach. Celý prístup je založený na systéme, ktorý vzniká vtedy, keď na objekte vieme definovať časti a vzťahy medzi nimi. Organizácia sa začína chápať ako systém otvorený. Systémový prístup je vlastne spôsobom myslenia, spôsobom riešenia problémov a spôsobom konania, pri ktorom môžeme javy chápať komplexne v ich vzájomných súvislostiach. K rozpracovaniu systémového prístupu ďalej prispeli aj N. Wiener (zakladateľ kybernetiky), K. Boulding, R. W. Ashby, M. D. Masarowics, S. Beer, J. A. Forrester a ďalší.
3. matematická škola – je založená na využívaní matematických metód a modelov, a je spojená s rozvojom operačného výskumu. Ide o využívanie vzorcov v ekonomike. Jeho expanzia začala rokom 1940 vo Veľkej Británii, keď bolo nevyhnutné riešiť najmä strategické vojenské úlohy.

Teória transformačného vedenia

Pri teórii transformačného vedenia nastáva návrat určitých charakterových vlastností, ktoré súvisia s osobnosťou, vlastnosťami vedúceho pracovníka. Táto teória zahŕňa pojem charizma vedúceho pracovníka (uprednostňuje sa takýto pracovník). Charizmus (Max Weber) – koniec 40. rokov – charizmatickí vedúci majú významný vplyv na svojich podriadených.

Funkcie manažmentu

Rôzne teoretické školy manažmentu pristupujú k funkciám manažmentu rozdielne. Niektoré ich definujú ako PORK (plánovanie, organizovanie, riadenie, kontrola), niektoré zase ako plánovanie, rozhodovanie, vedenie, kontrola apod. Medzi hlavné funkcie manažmentu patrí:

• plánovanie
• rozhodovanie
• riadenie
• koordinovanie
• vedenie
• práca s ľuďmi
• kontrola

Plánovanie

Plánovanie možno definovať ako proces vytyčovania cieľov podniku, vymedzenia zdrojov a určenia postupov na dosiahnutie vytýčených cieľov.

Organizovanie

Organizovanie je funkciou manažmentu, prostredníctvom ktorej sa do riadeného objektu alebo jeho časti zavádzajú také vzťahy, ktoré umožňujú realizovať plánované úlohy. Poslaním organizovania je:

• Vytvoriť organizáciu – nahradiť neusporiadanosť poriadkom, živelnosť cieľavedomosťou, neurčitosť určitosťou (kedy má začať, ako to má vyrábať, čo má vyrábať a za akú odmenu).
• Vytvoriť hierarchické vzťahy – nadriadení a podriadení (kompetencie, povinnosti, zodpovednosť).
• Vytvoriť stabilizačný účinok – vniesť do organizácie prvky pevnosti, rozvážnosti, zotrvačnosti pozitívum – stále správanie; negatívum -strach z možnej zmeny.
• Vytvoriť podmienky pre vznik synergických efektov

Proces organizovania

Proces organizovania predstavuje pemanentnú analýzu, rozhodovanie a presadenie nejakého problému, čím vytvára jednu z najdôležitejších funkcií manažmentu. Proces organizovania zahrňuje 6 nasledujúcich krokov. (1. a 2. predstavujú plánovanie, 3., 4., 5. a 6. organizovanie):

1. Stanovenie cieľov podniku.
2. Formulovanie podporných cieľov, taktík a plánov.
3. Identifikácia a klasifikácia činností potrebných na ich dosiahnutie.
4. Zoskupovanie týchto činností z hľadiska disponibilných ľudských a materiálových zdrojov tak, aby ich bolo možné čo najlepšie za daných okolností vykonávať.
5. Delegovanie potrebných právomocí pre vedúcich skupín na vykonávanie daných činností.
6. Horizontálne a vertikálne prepojenie týchto skupín pomocou vzťahov podriadenosti a nadriadenosti a pomocou informačných tokov.

Na organizovanie nadväzujú ostatné funkcie manažmentu (personalistika, vedenie, kontrolovanie).

Vedenie

Vedením rozumieme okrem bezprostredného pôsobenia manažéra na podriadených i vytváranie prostredia v ktorom sú pracovníci ochotní podriaďovať svoje záujmy a ciele kolektívu. Súčasťou vedenia je motivácia a stimulácia. Viac informácií nájdete na stránke Vedenie a teórie vedenia.

Participácia predstavuje zapájanie pracovníkov do riešenia podnikových problémov a ich účasť na rozhodovacích procesoch.

Rozhodovanie

V manažmente má rozhodovanie privilegované postavenie. Prostredníctvom rozhodovania sa totiž realizujú výsledky plánovania, organizovania, koordinovania a práce s ľuďmi. Evidovanie v práci manažéra predstavuje prvok prípravy k rozhodovaniu, kontrola je prostriedkom k dosiahnutiu čo najväčšej účinnosti rozhodovania.

Herbert Simon (USA) rozlišoval 2 druhy rozhodovania:

1. naprogramované rozhodovanie – rieši problémy, s ktorými sme sa už stretli. Sú to známe problémy, a buď sme ich už sami riešili, alebo sme ich videli, ako ich niekto iný rieši. Postup riešenia poznáme, máme naňho urobený program. Skúsený manažér má kvantum takýchto programov, na rozdiel od mladého manažéra.
2. nenaprogramované rozhodovanie – rieši problémy, s ktorými sa v živote nestretol, nevie ako postupovať. Vyžaduje sa vysoká tvorivosť a väčšina problémov sú práve tieto nenaprogramované rozhodnutia. Dôležitú úlohu zohráva aj hierarchia organizácie.

Kontrola

Kontrola alebo controlling je funkcia manažmentu zameraná na hodnotenie javov a procesov, ktoré v riadenom objekte respektíve jeho častiach už prebehli, prebiehajú alebo očakávame, že nastanú. Podmienky kontroly:

1. subjekt má dostatok informácií a kontrolovanom jave
2. sú známe objektívne kritériá na hodnotenie javov
3. subjekt má schopnosť zisťovať príčiny odchýlok od požadovaných stavov a odovzdávať impulzy na ich odstránenie.

Úlohy kontroly:

1. získavať skutočný stav riadeného objektu
2. porovnávať skutočný so štandardom, zisťovať odchýlky a ich príčiny
3. vyvodzovať závery a predkladať návrhy na zmeny

Manažéri

Rozlišujeme 3 úrovne manažérov:

1. vrcholoví manažéri – top manažéri
   • sú na najvyššej hierarchickej úrovni manažmentu podniku
   • úlohou je usmerňovať  riadiť činnosť podniku ako celku tak, aby dosahoval stanovené ciele
   • usmerňujú činnosť manažérov nižších úrovní
2. manažéri strednej línie – stredný manažment
   • sú to vedúci útvarov a vnútroorganizačných jednotiek
   • zodpovedajú za riadenie procesov v oblasti predaja, výroby…..
   • sú spojení s odbornou činnosťou ako je marketing, financovanie (ekonomický vedúci)
3. manažéri prvej línie – majstri vedúcich dielní
   • ich podriadenými sú výkonný pracovníci
   • úlohou je riadiť činnosť pracovných skupín  

Delegovanie

Delegovanie sa všeobecne chápe ako postup, pri ktorom vedúci pracovník prenáša úlohy alebo činnosti patriace do jeho kompetencie na svojich podriadených. Súčasne s delegovaním úloh by mal manažér delegovať aj právomoci nevyhnutné na splnenie úloh ako aj zodpovednosť za splnenie pridelenej úlohy. Manažér si aj naďalej ponecháva zodpovednosť za riadenie chodu organizácie. Túto zodpovednosť nemožno delegovať. Delegovanie je teda prostriedok, ktorým si vedúci pracovníci uľahčujú prácu a zvyšujú záujem pracovníkov dosahovať výsledky.

Mocenské základne v organizáciách

Moc možno definovať ako schopnosť jednotlivca, funkčného útvaru alebo divízie prinútiť jednotlivca, funkčný útvar alebo divíziu urobiť niečo, čo by inak nebol urobil. Moc nie je totožná s právomocou, ktorá je daná pozíciou v organizačnej hierarchii.

Zdrojom moci manažéra sú odbornosť, personálne konexie, vlastníctvo a schopnosť vládnuť. Odbornosť je daná kombináciou vzdelania, talentu a praxe. Predchádzajúce a súčasné vynikajúce pracovné výsledky významne posilňujú mocenskú pozíciu. Pestovať osobné konexie vnútri podniku znamená udržiavať priaznivé i nižšie postavenými manažérmi, aby boli ochotní podieľať sa na koalícií. Manažér, ktorý vlastní významnú časť ním riadeného podniku, je v silnejšej mocenskej pozícii, ako sú manažéri bez vlastníckych podielov.

Držitelia moci sa nikdy dobrovoľne nevzdávajú výhod, ktoré im plynú z vydobytého postavenia. Mocenská štruktúra podniku preto vždy zaostáva za zmenami vo vonkajšom prostredí. Nadmerné presadzovanie individuálnych a skupinových záujmov a mocenské boje zmenšujú pružnosť podniku a môžu degradovať jeho konkurenčnú výhodu. Vrcholové vedenie podniku musí nastoliť a udržiavať mocenskú rovnováhu, aby ani jeden funkčný útvar alebo podnikateľská jednotka nedominovali celému podniku.

Autor: EuroEkonóm.sk

Tento príspevok bol vytvorený 29.3.2008 a aktualizovaný 25.10.2018. Pozrite si ďalšie príspevky autora EuroEkonóm.sk.

Už ste čítali?

Zdroje a literatúra

[1] MAJTÁN, M. a kol. 2007. Manažment. Bratislava : SPRINT, 2007. 423 s. ISBN 978-80-89085-72-9. s. 11.

[2] VÁGNER, I. 2006. Systém managementu. Brno – Kraví Hora : Vydavatelství Masarykovy Univerzity, 2006. 434 s. ISBN 80-210-3972-8. s. 51.

[3] MIKUŠ, P. – DROPPA, M. 2010. Základy manažmentu. Ružomberok : VERBUM, 2010. 261 s. ISBN 978-80-8084-622-0. s. 34.

[4] HITTMÁR, Š. 2006. Manažment. Žilina : ŽILINSKÁ UNIVERZITA, 2006. 300 s. ISBN 80-8070-558-5. s. 21.

[5] MAJTÁN, M. a kol. 2007. Manažment. Bratislava : SPRINT, 2007. 423 s. ISBN 978-80-89085-72-9. s. 13.

[6] DONNELLY, J. – GIBSON, J. – IVANCEVICH, J. 1992. Fundamentals of management. Boston : IRWIN, 1992. 358 s. ISBN 0-256-09791-7. s. 2.