Alexej je v poriadku

Alexeja narodili hneď po bombardovaní Kyjeva. Ani jeho mamy sa nespýtali. Všetky deti na oddelení rýchlo narodili a s mamami poslali z pôrodnice von.

Na Ukrajine sa denne narodí 822 detí. Dvadsiateho piateho druhý dvetisícdvadsaťdva sa ich ale narodilo omnoho viac.

Zobudím ťa za dve hodiny

V našej autami preplnenej pražskej mestskej časti je skoro nemožné zaparkovať. Ja som ako zázrakom zaparkoval v noci o pol druhej na jedinom voľnom mieste na sídlisku. A to bolo znamenie. Dobré znamenie.

Pretože chvíľu po tom mi zavolal Dobrý priateľ z východu Slovenska: „Ak ešte nespíš, tak ani si neľahaj, posielam ti ďalšiu rodinku, vyzdvihneš ich na hlavnej stanici.“ Namietal som: „Dôvod, prečo ešte nespím, je z humanitárneho hľadiska úplne identický. A rád by som po tých posledných hektických dňoch zažil aspoň pocit, že zaspávam.“

„Dnes ešte nie je ten správny deň na užívanie si zaspávania,“ povedal Dobrý priateľ z východu Slovenska a hneď sa obetavo ponúkol: „… ak chceš, sám ťa zobudím za dve hodiny.“

Dobroho ranku

Davom som sa predral na koniec pražského „nástupiště jedna, severní část“. Rodinka už na mňa čakala. Právom mrzutá dvojročná Valeria pevne držala pod krkom dlhonohého plyšového medveďa. Jej krásna unavená mama, s babičkou a prababičkou už na mňa mávali a volali dohodnuté heslo.

A tam niekde bol aj desaťdňový Alexej. Bol neviditeľne zabalený do overalu po dvojročnej sestre. Ten rýchlonarodený, domovposlaný. Aj s mamou so stehmi po cisárskom reze.

S jednou taškou a troma do prasknutia natlačenými dámskymi kabelkami som sa zmohol na rýchlo naučenú frázu: „Dobroho ranku, sidayte na potyah do Berlina.“ (Dobré ráno, poďte na vlak do Berlína.)