Európska integrácia a Európska únia

Orgány Európskej únie

Rada Európskej únie

Rada Európskej únie (nepliesť si s Radou Európy!) sa skladá z toľkých členov, koľko je členov v Európskej únii (momentálne 27 členov, údaj k 12.6.2015) , ktorých nominujú vlády členských štátov EÚ. Rada Európskej únie rozhoduje a navrhuje zákony. Zloženie Rady EÚ sa mení podľa aktuálnej tematiky rokovania (napr. zahraničná politika, finančná politika, agrárna politika a pod). Predsedníctvo v rade sa mení podľa pevne stanového poradia.

Európsky parlament

Európsky parlament pozostáva z 751 poslancov (údaj k 12.6.2015), maximálny počet poslancov nesmie prekročič 754. Európsky parlament je volený v priamych voľbách obyvateľmi štátov EÚ,
reprezentuje jednotlivé národy zoskupenia. V jeho zodpvednosti je legislatíva EÚ, schválenie rozpočtu a kontrolné funkcie.

Rozdelenie mandátov v Európskom parlamente

Sučasné rozdelenie mandátov v európskom parlamente:

Členské štáty	Aktuálny počet mandátov	Navrhovaný počet mandátov	Rozdiel
Nemecko	99*	96	-3
Francúzsko	74	74	=
Veľká Británia	73	73	=
Taliansko	73	73	=
Španielsko	54	54	=
Poľsko	51	51	=
Rumunsko	33	32	-1
Holandsko	26	26	=
Grécko	22	21	-1
Belgicko	22	21	-1
Portugalsko	22	21	-1
Česká republika	22	21	-1
Maďarsko	22	21	-1
Švédsko	20	20	=
Rakúsko	19	18	-1
Bulharsko	18	17	-1
Dánsko	13	13	=
Slovensko	13	13	=
Fínsko	13	13	=
Írsko	12	11	-1
Chorvátsko	12	11	-1
Litva	12	11	-1
Slovinsko	8	8	=
Lotyšsko	9	8	-1
Estónsko	6	6	=
Cyprus	6	6	=
Luxembursko	6	6	=
Malta	6	6	=
Spolu	766	751	15

* Tri mandáty naviac pre Nemecko boli súčasťou prechodného opatrenia, ktorého platnosť vyprší na konci súčasného volebného obdobia

Európska komisia

Európska komisia pozostáva z 20 nezávislých členov: po dvoch z Francúzska, Nemecka, Talianska, Španielska,Spojeného kráľovstva a po jednom členovi majú ostatné členské štáty. Nie je im dovolené prijímať inštrukcie z vlád svojich štátov a sú podriadený Európskemu parlamentu. Komisia navrhuje právne normy, zodpovedá za ich dodržiavanie a robí výkonnú politiku EÚ. Komisári majú presne rozdelené oblasti zodpovednosti.

Európsky súdny dvor

Európsky súdny dvor sa skladá z 15 sudcov, 9 advokátov volených na šesť rokov. Spolu so súdom prvej inštancie (15 sudcov) zabezpečuje dodržiavanie práva v spoločnom integračnom procese.

Dvor auditorov

Dvor auditorov má 15 členov, kontroluje finančné záležitosti a vykonávanie rozpočtu únie. Dvor auditorov je tzv. finančným svedomím únie. Výročné správy dvora auditorov o hospodárení EÚ sú verejne prístupné.

Hospodársky a sociálny výbor

Paralelne k týmto orgánom pôsobia hospodársky a sociálny výbor (222 členov), ktorý má poradenskú funkciu a skladá sa zo zástupcov rôznych profesných oblastí (napr. poľnohospodárstvo, odbory, obchodná sféra a pod.).

Výbor regiónov

Na podporu činnosti rady a komisie bol vytvorený výbor regiónov, ktorý vnáša do inštitúcii EÚ regionálne a lokálne aspekty. Má poradenskú funkciu.

Európska investičná banka

Európska investičná banka zodpovedá za vyvážený rozvoj bankovej a finančnej sféry únie. EIB spravuje ročný objem kreditov vo výške 20 miliárd euro, čím sa stala najväčšou finančnou inštitúciou sveta.

Európsky ombudsman

Európsky ombudsman (ochránca ľudských práv) je zodpovedný za sprostredkovanie kontaktu mezi občanmi únie a riadiacimi orgánmi. Vyšetruje sťažnosti občanov EÚ na rozhodnutia a konania orgánov, pričom má právomoci vyžiadať si podklady a dôkazy k rozhodnutiam orgánov únie.

História Európskej únie

História EÚ od roku 1950 do roku 1990

9. mája 1950 oznámil Robert Schuman plán vytvorenia Európskeho spoločenstva pre uhlie a železo (EGKS), čo viedlo k podpísaniu zmluvy v Paríži v apríli 1951. Tento plán staval na myšlienke Jeana Monneta vybudovať jednotnú Európu krok za krokom tak, ako murár stavia budovu. Základ položilo 6 štátov: Belgicko, Francúzko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko. EGKS malo volený parlament, ktorý zasadal prvý krát v seprembri 1952 v Štrasburgu.

25. marca 1957 podpísali zakladajúce štáty zmluvu z Ríma, ktorou založili Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske atómové spoločenstvo (Euratom). V tomto čase mal spoločný parlament 142 zástupcov zo všetkých členských štátov.

V januári 1973 sa EHS rozšírilo o nasledujúcich členov: Dánsko,Írsko a Veľká Británia. Parlament mal 198 členov.

V júni 1979 sa podľa zmluvy z Ríma uskutočnili v jednotlivých členských štátoch voľby do Európskeho parlamentu. 410 zvolených poslancov z 9 štátov zasadlo v júli 1979 v novej budove parlamentu Palais de l’Europe v Štrasburgu.

V januári 1981 sa Grécko stalo desiatym členským štátom EHS. Palament sa rozšíril na 434 poslancov.

V júni 1984 sa konali druhé priame voľby do Európskeho parlamentu.

V januári 1986 vstúpili do EHS Španielsko a Portugalsko. Počet poslancov v parlamente sa zvýšil na 518.

V roku 1986 podpísali vlády členských štátov Jednotný európsky akt, ktorý bol parlamentom ratifikovaný.

Jednotný európsky akt rozširuje a zdokonaľuje zmluvu z Ríma. Európsky parlament dostáva nové právomoci uzákonením vzťahov medzi palamentom a radou. V tejto zmluve sa zaväzuje 12 členských štátov do 31. decembra 1992 vytvoriť spoločný trh s bezhraničným pohybom osôb, tovaru a služieb.

V júni 1989 sa konali tretie európske parlamentné voľby.

História EÚ od roku 1990 do roku 2000

19. júna 1990 podpísali ministri zahraničných vecí Francúzka, Nemecka a krajín Beneluxu dohodu v Schengene o odstránení colných a pasových kontrol na vzájomných hraniciach a o voľnom pohybe občanov týchto štátov v ich území. Dohoda obsahuje 142 bodov, ktoré nahradzujú zákony jednotlivých štátov a musí byť ratifikovaná parlamentmi všetkých zúčastnených strán. Postupne k dohode pristúpili Taliansko, Španielsko, Portugalsko a Grécko.

V decembri 1991 sa rozhodli zastupitelia vlád členských štátov EHS na zasadnutí rady v Maastrichte založiť Európsku úniu.

Vo februári 1992 bola v Maastrichte podpísaná Zmluva o Európskej únii. Európsky parlament získal ďalšie právomoci najmä v legislatívnej oblasti, kde sa stal rovnoprávnym partnerom Rady EÚ. V zmluve bolo zakotvené aj ustanovenie inštitúcie ombudsmana.

1. novembra 1993 vstupuje Zmluva o Európskej únii po ratifikácii v členských štátoch do platnosti.

1. január 1993 – Vytvorenie jednotného trhu a jeho štyroch slobôd: voľný pohyb tovaru, služieb, osôb a peňazí sa stáva skutočnosťou. Od roku 1986 sa prijalo viac ako 200 právnych predpisov, ktoré sa vzťahujú na daňovú politiku, obchodné predpisy, profesijné kvalifikácie a iné prekážky otvorených hraníc. Voľný pohyb niektorých služieb sa oneskoruje.

1. január 1995 – Fínsko, Rakúsko a Švédsko vstupujú do EÚ. Jej 15 členov odteraz pokrýva takmer celú západnú Európu. V októbri 1990 sa Nemecko zjednotilo a Východné Nemecko sa tak stalo súčasťou EÚ. Členské štáty: Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Spojené kráľovstvo, Španielsko a Taliansko. Nové členské štáty: Fínsko, Rakúsko a Švédsko.

26. marec 1995 – V siedmich krajinách – Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko a Španielsko – nadobúda účinnosť Schengenská dohoda. Cestujúci akejkoľvek národnosti môžu cestovať v rámci všetkých týchto krajín bez hraničnej kontroly cestovného pasu. K schengenskej zóne voľného pohybu sa odvtedy pripojili ďalšie krajiny.

17. jún 1997 – Podpísanie Amsterdamskej zmluvy. V Amsterdamskej zmluve sa nadviazalo na úspechy Maastrichtskej zmluvy English a ustanovujú sa ňou plány reformy inštitúcií EÚ s cieľom posilniť slovo Európy vo svete a sústrediť viaceré zdroje na zamestnanosť a práva občanov.

13. december 1997 – Predstavitelia EÚ sa dohodli, že začnú rokovania o členstve s 10 krajinami strednej a východnej Európy: Bulharskom, Českou republikou, Estónskom, Litvou, Lotyšskom, Maďarskom, Poľskom, Rumunskom, Slovenskom a Slovinskom. Takisto k nim patria ostrovy v Stredozemnom mori Cyprus a Malta. Zmeny zmluvy, na ktorých sa dohodlo v Nice v roku 2000, otvárajú reformovaním pravidiel hlasovania EÚ cestu k jej rozširovaniu.

V roku 1996 sa vedcom v Škótsku podarilo vyklonovať ovcu z jediného embrya dospelej šesťročnej ovce, čo predstavuje zlom v genetickom inžinierstve. „Dolly“ je vernou kópiou svojho „rodiča“.

1. január 1999 – V jedenástich krajinách sa zavádza euro (vrátane Grécka v roku 2001) len na účel obchodných a finančných transakcií. Bankovky a mince sa zavádzajú neskôr. Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko a Taliansko sa stávajú krajinami eurozóny. Dánsko, Švédsko a Spojené kráľovstvo sa rozhodli, že určitý čas zostanú mimo.

História EÚ od roku 2000 do roku 2010

1. január 2002 – Zavádzajú sa eurobankovky a mince. Ich tlač, razenie a distribúcia v 12 krajinách predstavujú rozsiahlu logistickú operáciu. Zavádza sa viac ako 80 miliárd mincí. Bankovky sú pre všetky krajiny rovnaké. Mince majú spoločnú prednú stranu, na ktorej sa uvádza hodnota mince, zatiaľ čo zadná strana znázorňuje národný emblém. Všetky sú voľne v obehu. Platiť fínskou (alebo nejakou inou) euromincou za lístok v madridskom metre je úplne samozrejmé.

31. marec 2003 – EÚ uskutočňuje ako súčasť svojej zahraničnej a bezpečnostnej politiky mierové operácie na Balkáne, najprv v Bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko a neskôr v Bosne a Herzegovine. V obidvoch prípadoch mierové sily EÚ nahrádzajú jednotky NATO. Pokiaľ ide o vnútorné záležitosti, EÚ prijíma rozhodnutie, že do roku 2010 vytvorí pre všetkých občanov priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

1. máj 2004 – Osem krajín strednej a východnej Európy – Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Poľsko, Slovensko a Slovinsko – vstupuje do EÚ, čím sa definitívne končí rozdelenie Európy, na ktorom sa dohodli veľmoci pred šesťdesiatimi rokmi v Jalte. Cyprus a Malta sa takisto stávajú členmi. Členské štáty: Belgicko, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko, Spojené kráľovstvo, Švédsko a Taliansko.“ Nové členské štáty: Česká republika, Cyprus, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko.“ Kandidátske krajiny: Bulharsko, Rumunsko a Turecko.

29. október 2004 – 25 krajín EÚ podpíše Zmluvu o ústave pre Európu . Cieľom ústavného návrhu je zefektívnenie demokratického rozhodovania a riadenia v EÚ, ktorá má 25 členov. Touto zmluvou sa takisto zriaďuje post európskeho ministra zahraničných vecí. Musí ju ratifikovať všetkých 25 krajín, aby mohla nadobudnúť účinnosť.

Kjótsky protokol – medzinárodná zmluva o globálnom otepľovaní a znižovaní emisií skleníkových plynov – nadobúda účinnosť vo februári 2005. EÚ dôsledne prevzala vedenie v úsilí o znižovanie dopadov klimatických zmien. Spojené štáty americké odmietajú protokol ratifikovať.

Revolúcia v oblasti komunikácií pokračuje. Mnohé školy a domácnosti majú vysokorýchlostný prístup k internetu. Textové správy a SMS sú pre mladých ľudí obľúbeným spôsobom, ako zostať v stálom kontakte s priateľmi a známymi. Širokouhlé a ploché obrazovky a DVD udávajú krok domácej zábave.

1. január 2007 – Dve ďalšie krajiny východnej Európy – Bulharsko a Rumunsko – pristúpia k EÚ a zvýšia tak počet členských štátov na 27. Chorvátsko, Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko a Turecko sú takisto kandidátmi na členstvo. Členské štáty: Belgicko, Česká republika, Cyprus, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Nemecko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Spojené kráľovstvo, Švédsko a Taliansko. Nové členské štáty: Bulharsko a Rumunsko. Kandidátske krajiny: Chorvátsko, Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko Deutsch (de) English (en) français (fr) a Turecko Deutsch (de) English (en) français (fr) .

13. december 2007 – 27 krajín EÚ podpisuje Lisabonskú zmluvu, ktorá upravuje predchádzajúce zmluvy. Je navrhnutá tak, aby sa vďaka nej EÚ stala demokratickejšou, účinnejšou a transparentnejšou, a tým schopnou vysporiadať sa s globálnymi výzvami, ako sú napríklad zmeny podnebia, bezpečnosť a trvalo udržateľný rozvoj. Dňa 1. decembra 2009 vstúpila do platnosti Lisabonská zmluva po tom, ako ju ratifikovali všetky členské štáty EÚ.

September 2008 – Svetové hospodárstvo postihla veľká finančná kríza. Problémy odštartovali hypotekárne pôžičky v USA. Ťažkosti sužovali aj viaceré európske banky. Kríza viedla k užšej hospodárskej spolupráci medzi členskými štátmi EÚ.

História EÚ od roku 2010 do súčasnosti

Históriu Európskej únie od roku 2010 nájdete na stránke http://europa.eu/about-eu/eu-history/2010-today/2010/index_sk.htm

Regionálna politika Európskej únie

Nevyhnutnosť regionálnej politiky EÚ

Prečo je regionálna politika nevyhnutná? Hoci Európska únia je jedna z najprosperujúcejších ekonomických oblastí vo svete, rozdiely medzi členskými štátmi sú veľké, čo je ešte zreteľnejšie pri pohľade na 250 rôznych regiónov Európskej únie. Pri stanovení rozdielov musíme predovšetkým hodnotiť a porovnávať výsledky produkcie krajín, ktoré sú vyjadrené v ich hrubom domácom
produkte (HDP). Napríklad v Grécku, Portugalsku a Španielsku tvorí priemerný HDP na obyvateľa iba 80 % priemeru spoločenstva. Luxembursko presahuje tento priemer o viac ako 60 %. Desať najdynamickejších regiónov Európskej únie má HDP trikrát vyšší ako desať najmenej rozvinutých regiónov.

Inými slovami, nie všetci Európania majú rovnaké možnosti a príležitosti úspešne čeliť výzvam globalizácie. Všetko závisí od skutočnosti, či žijú v prosperujúcom alebo chudobnejšom regióne, v oblasti, ktorá sa rozvíja alebo upadá, v meste alebo na vidieku, na periférii únie alebo v jej ekonomickom centre. Za prístup k zamestnanosti, konkurencieschopnosť firiem a investície v elektronických technológiách zodpovedajú ekonomickí aktéri, národné a regionálne orgány. Nie však len oni. Solidarita medzi národmi Európskej únie, ekonomický a sociálny rast a posilnená kohézia boli vpísané do preambuly Amsterdamskej zmluvy.

Okrem toho sa v článku 158 upravenej zmluvy zakladajúcej Európske spoločenstvo hovorí: „…spoločenstvo sa bude usilovať o zmenšovanie rozdielov v úrovni rozvoja regiónov a zaostávania znevýhodnených regiónov alebo ostrovov vrátane vidieckych oblastí“. Preto členské štáty realizujú európsku regionálnu politiku financovanú prostredníctvom európskych fondov (štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu), ktorá odráža túto solidaritu medzi občanmi Európskej únie.

Pomoc Európskej únie sa neobmedzuje len na finančné príspevky. Prostredníctvom regionálnej politiky spoločenstvo dohliada na rozvojové aktivity plánované na miestnej úrovni. Tam, kde je to nevyhnutné, dopĺňa regionálna politika vnútorný trh a hospodársku a menovú úniu.

Nástroje solidarity

Štyri štrukturálne fondy nepredstavujú jediný zdroj financovania v rámci rozpočtu Európskej únie. Napriek tomu, že všetky pôsobia spoločne, každý má svoje špecifické tematické oblasti.

• Európsky fond regionálneho rozvoja (European Regional Development Fund – ERDF) financuje infraštruktúru, investície do tvorby pracovných príležitostí, miestne rozvojové projekty a pomoc malým firmám.
• Európsky sociálny fond (European Social Fund – ESF) podporuje návrat nezamestnaných a znevýhodnených skupín do pracovného života, najmä financovaním odbornej prípravy a systému podpory zamestnávania týchto skupín.
• Finančný nástroj na riadenie rybolovu (Financial Instrument for Fisheries Guidance – FIFG) pomáha adaptovať a modernizovať rybolovný priemysel.
• Riadiaca sekcia Európskeho poľnohospodárskeho a garančného fondu (Europen Agricultural Guidance and Guarantee Fund – EAGGF) finančne podporuje rozvoj vidieka a pomoc farmárom najmä v zaostávajúcich regiónoch. „Garančná“ sekcia tohto fondu podporuje aj rozvoj vidieka v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky vo všetkých častiach Európskej únie.

Štrukturálne fondy nefinancujú individuálne projekty, ale viacročné programy regionálneho rozvoja, ktoré pripravujú regióny, členské štáty a Európska komisia (pozri Od teórie k praxi). Programy sú pripravené podľa spoločných východísk navrhnutých Európskou komisiou pre Európsku úniu ako celok (pozri Ako funguje?). Kohézny fond poskytuje priame finančné
prostriedky na individuálne projekty zamerané na zlepšenie životného prostredia a rozvoj dopravných sietí.

Tri prioritné ciele regionálnej politiky EÚ

V záujme zvýšenia a zabezpečenia čo najlepších výsledkov je 94 % štrukturálnych fondov zameraných na tri ciele, ktoré boli definované ako priority:

1. Cieľ 1 (územný) – Pomoc zaostávajúcim regiónom, t. j. dobudovanie stále chýbajúcej základnej infraštruktúry alebo podpora investícií v obchodno-ekonomickej činnosti. Vzťahuje sa asi na päťdesiat regiónov, v ktorých žije až 22 % obyvateľov Európskej únie a ktoré dostávajú 70 % finančných prostriedkov.
2. Cieľ 2 (územný) – Podpora ekonomickej a sociálnej konverzie v priemyselných, vidieckych, mestských oblastiach a v oblastiach závislých na rybolove, ktoré majú štrukturálne problémy. V týchto krízových oblastiach, ktoré dostávajú 11,5 % celkového rozpočtu, žije 18 % obyvateľov Európskej únie.
3. Cieľ 3 (tematický) – Modernizovanie systémov vzdelávania a podpora zamestnanosti. Nástroje podporované v rámci Cieľa 3 sú určené pre celú Európsku úniu okrem tých regiónov, na ktoré sa vzťahuje Cieľ 1, v rámci vyrovnávacích programov ktorého sú obsiahnuté aj nástroje na vzdelávanie a zamestnanosť. Na Cieľ 3 je určených 12,3 % celkového rozpočtu.

Kohézny fond

Kohézny fond bol založený ako zvláštny fond solidarity v roku 1993 na pomoc štyrom málo prosperujúcim členským štátom: Grécku, Portugalsku, Írsku a Španielsku. Poskytuje pomoc týmto krajinám pri financovaní veľkých projektov v oblasti životného prostredia a dopravy. V rokoch 2000 až 2006 dosiahol ročný rozpočet Kohézneho fondu 2,5 miliardy eur, čo predstavuje
18 miliárd eur na obdobie siedmich rokov.

Štyri komunitné iniciatívy

Európska únia tiež navrhla štyri špeciálne programy, známe ako komunitné iniciatívy, ktoré sú zamerané na hľadanie spoločných riešení problémov zasahujúcich celú Európsku úniu. Tieto štyri programy obsahujú 5,35 % rozpočtu štrukturálnych fondov. Každá iniciatíva je financovaná iba jedným fondom.

1. Interreg III – podporuje cezhraničnú, nadnárodnú spoluprácu a spoluprácu medzi regiónmi, t. j. vytváranie cezhraničných partnerstiev na podporu vyváženého rozvoja multiregionálnych oblastí (financovaný Európskym fondom regionálneho rozvoja – ERDF).
2. Leader + sa snaží spájať aktívne subjekty vo vidieckych komunitách a ekonomickej sfére v záujme hľadania nových miestnych stratégií udržateľného rozvoja (financovaný z Riadiacej sekcie Európskeho poľnohospodárskeho a garančného fondu – EAAGF).
3. Urban II je zameraný na podporu inovačných stratégií pri regenerácii miest a chátrajúcich mestských častí (financovaný Európskym fondom regionálneho rozvoja – ERDF).
4. Equal sa snaží eliminovať faktory vedúce k nerovnoprávnosti a diskriminácii na trhu práce (financovaný Európskym sociálnym fondom – ESF).

Špeciálna pomoc rybolovu

Rybolov a vodné hospodárstvo sú odvetviami, ktoré prechádzajú reštrukturalizáciou. Štruktúra výroby, na mori aj na súši, sa musí zamerať na:

• vytvorenie udržateľnej rovnováhy medzi morskými zdrojmi a ich využitím
• vedenie firiem k väčšej konkurencieschopnosti
• skvalitňovanie zásobovania a rozvoj rybolovu a produktov vodného hospodárstva

Tieto opatrenia budú podporované Finančným nástrojom na riadenie rybolovu (FIFG) v regiónoch spadajúcich pod Cieľ 1 a v iných regiónoch podľa potreby (0,5 % rozpočtu štrukturálnych fondov).

Inovačné akcie

V záujme zvýšenia úrovne stratégií regionálneho rozvoja Európska komisia rozhodla o podpore pre najnovšie návrhy riešení, ktoré zatiaľ neboli dostatočne rozpracované. Očakáva sa, že vytvoria
v regiónoch priestor na experimentovanie, ktorý niekedy nie je dostatočný, ale musia zodpovedať výzvam informačnej spoločnosti a zvyšovať konkurencieschopnosť ekonomiky daného regiónu. Európska komisia stanovila tri pracovné témy pre inovačné akcie Európskeho fondu regionálneho rozvoja na obdobie rokov 2000 až 2006:

• regionálne ekonomiky založené na vedomostiach a technologických inováciách
• eEuropeRegio: informačná spoločnosť v službách regionálneho rozvoja
• regionálna identita a udržateľný rozvoj.

Ďalšie inovačné akcie sú plánované pre oblasť zamestnanosti a vzdelávania (financované Európskym sociálnym fondom) a v oblasti rybolovu (financované Finančným nástrojom na riadenie
rybolovu).

Inovačné akcie s rozpočtom asi 1 miliardy eur, čo predstavuje 0,5 % rozpočtu štrukturálnych fondov, financujú prípravu nových stratégií a experimentálnej fázy projektov. Ak je začiatočná fáza projektu uspokojivá, projekt môže byť zaradený do stratégií v rámci niektorého z cieľov.

Použitie národných a komunitných zdrojov

Na čo môžu byť použité národné a komunitné zdroje určené pre regionálny rozvoj? Aké projekty sa budú realizovať v najbližších rokoch? Výber projektov je záležitosťou národných a regionálnych orgánov, ktoré najlepšie poznajú miestne problémy. Európska komisia vopred vypracuje usmernenia obsahujúce strategické návrhy, ktoré z hľadiska spoločenstva rozvíjajú a spájajú návrhy pripravené na národnej úrovni. Indikatívne východiská Európskej komisie sú zamerané na tri nasledujúce oblasti:

Zvyšovanie konkurencieschopnosti regiónov

Návrhy členských štátov musia zvyšovať konkurencieschopnosť regiónov rozšírením aktivít podnikov, vytváraním pracovných príležitostí a zvyšovaním zisku. Aby to bolo možné dosiahnuť, podniky a občania potrebujú bezpečnú, modernú a rýchlu dopravnú infraštruktúru, ktorá zabezpečí efektívne spojenie a naozajstnú variabilitu foriem dopravy.

Bez energie niet výroby. Bezvýhradná závislosť od jedného zdroja energie alebo dodávateľa však zmenšuje manévrovací priestor pre podniky. Členské štáty a regióny majú veľký záujem o diverzifikáciu zdrojov a zároveň o zabezpečenie praktických prepojení medzi distribučnými sieťami. Veľkú pozornosť venujú podpore investícií do obnoviteľných zdrojov energie a ekonomických
technológií.

Nové metódy komunikácie založené na internete umožňujú vzdialeným oblastiam a oblastiam ležiacim mimo EÚ pritiahnuť a udržať ekonomické aktivity. Tieto regióny musia povzbudzovať podniky pri využívaní internetu pre elektronické podnikanie, prácu na diaľku a výmenu údajov. Investície do telekomunikačnej siete zvyčajne pochádzajú od telekomunikačných operátorov, ale fondy Európskej únie môžu finančne podporiť zabezpečovanie všeobecných služieb, čím vytvárajú sieťový prístup v oblastiach, kde trh nedostatočne reaguje na jestvujúce požiadavky.

Najvyššiu prioritu má modernizácia výrobných metód. Regióny a regionálne spoločnosti majú podporu pri zavádzaní nových výrobných technológií alebo navrhovaní regionálnych stratégií prinášajúcich inovácie. Aby výsledky výskumu mali dostatočný vplyv na hospodársky rozvoj, štátne a súkromné organizácie musia pracovať spoločne. Regióny môžu podporovať a rozširovať inovačnú výrobu prostredníctvom transferu know-how a technológií a podporou celoživotného vzdelávania.

Kvalitné životné prostredie zvyšuje atraktívnosť regiónu a jeho šance ekonomického rozvoja. Ak to tak nie je, región potrebuje vybudovanie infraštruktúry na zabezpečenie kvalitnej vody a znižovanie strát pri jej transporte.

Spracovanie a recyklovanie odpadov sú len niektorými z aktivít v prospech zabezpečenia udržateľného regionálneho rozvoja. Finančnú pomoc môžu získať podniky za predpokladu, že
investované finančné prostriedky vo zvýšenej miere prinesú ďalšie formy zhodnotenia.

Navrhované služby, financované prevažne súkromným kapitálom, musia odrážať špecifické potreby malých firiem, umožňovať podnikateľom získanie vysokého stupňa špecializácie a zabezpečiť komerčné výhody. Nádejnými oblasťami pre regionálny rozvoj a tvorbu pracovných príležitostí sú turizmus, kultúra, životné prostredie a sociálna ekonomika. Ak vychádzame zo začiatočných ekonomických a sociálnych podmienok daného regiónu, je zrejmé, že štrukturálne fondy môžu mnohými spôsobmi prispieť k jeho rozvoju.

Hlavným cieľom zaostávajúcich regiónov je vyrovnanie sa úrovni ostatných častí Európskej únie. Začať je potrebné vybudovaním náležitej infraštruktúry (v doprave, zásobovaní vodou, energiou, v čistení odpadových vôd, v telekomunikáciách, v zdravotníctve a vo vzdelávaní). Väčšina dostupných finančných prostriedkov sa využíva na budovanie tejto infraštruktúry pri využití služieb, ktoré umožňujú konsolidáciu a revitalizáciu upadajúcich podnikov.

Investície do infraštruktúry v zdravotníctve a vo vzdelávaní, ktoré spolufinancuje spoločenstvo, smerujú výlučne do týchto regiónov.

Najväčším problémom oblastí prechádzajúcich konverziou nie je nedostatočná infraštruktúra, ale pokles tradičných ekonomických aktivít, čo vyžaduje rozvoj alternatívnych riešení. Vybudovanie presne cielenej doplnkovej štruktúry v týchto oblastiach môže pomôcť zvýšiť ich atraktivitu a stav zamestnanosti.

Rozširovanie a skvalitňovanie zamestnanosti

Vytváranie pracovných miest sa stalo hlavným záujmom politikov na národnej úrovni aj na úrovni Európskej únie. Stratégia zamestnanosti spoločenstva odráža snahu o integrované a zosúladené aktivity v tejto oblasti v rámci celej Európskej únie.

Pri znižovaní nezamestnanosti a jej predchádzaní treba klásť dôraz na rozvoj ľudských zdrojov. Musia byť prijaté opatrenia, ktoré zabránia odsúvaniu nezamestnaných a tých, ktorým hrozí nezamestnanosť, na okraj pracovného trhu. Pri zavádzaní princípu rovnakých príležitostí v zamestnaní je potrebné podporovať ženy pri budovaní ich kariéry, odstraňovať prekážky, ktoré im bránia pri menovaní do vedúcich funkcií, a zabezpečiť ich dostatočné zastúpenie v niektorých profesiách. Popri diskriminácii žien treba bojovať aj s prejavmi diskriminácie na trhu práce v dôsledku etnického pôvodu osôb, hendikepu alebo veku.

Vzdelávanie a odborná príprava zostávajú hlavnými prostriedkami, ktoré zabezpečujú prístup na trh práce. Preto je dôležité skvalitňovanie vzdelávacieho systému, rozširovanie ponuky školení a poskytovania príležitostí na kontinuálne vzdelávanie.

Cieľ 3 slúži ako rámec pre všetky nástroje v oblasti ľudských zdrojov financované zo štrukturálnych fondov, ktoré zahŕňajú:

• základné a celoživotné vzdelávanie, odborné vzdelávanie atď.,
• podporu zamestnanosti,
• sociálnu ekonomiku,
• skvalitnenie štruktúry vzdelávania, odbornej prípravy a podpory zamestnanosti,
• vytváranie partnerstva medzi vzdelávacími inštitúciami a podnikmi,
• pomoc pracovníkom získať flexibilitu a adaptabilitu,
• rovnaké príležitosti.

Vyvážený rozvoj mestských a vidieckych oblastí a oblastí závislých od rybolovu

V záujme harmonického rozvoja Európskej únie musí pomoc poskytovaná mestským a vidieckym oblastiam zlepšovať vyrovnanosť medzi nimi. Musí však zohľadňovať špecifické problémy a charakteristiky týchto oblastí.

Výhodou menších i väčších miest je skutočnosť, že sú centrami komunikácie, obchodu, inovácií a kultúry, nevýhodou vysoká spotreba energie a produkcia veľkého objemu odpadov. Posilnenie úlohy mestských oblastí v regionálnom rozvoji musí priniesť zvýšenie počtu pracovných príležitostí.

Vyvážený rozvoj miest vyžaduje regeneráciu najschátranejších oblastí a väčší pokrok v sociálnej integrácii. Zvýšenie životnej úrovne a ochrany zdravia môže priniesť vybudovanie čistého a lacného systému dopravy, využívanie obnoviteľných zdrojov energie a racionálne využívanie tradičných zdrojov energie. Efektívne a obyvateľom blízke riadenie miest pomáha zlepšovať životné prostredie v mestách.

Mnohé oblasti na vidieku majú malý počet obyvateľov, nedostatočné služby a ponúkajú obmedzený počet pracovných príležitostí. Tieto problémy pramenia najmä z útlmu poľnohospodárstva, ktoré je stále hlavným spôsobom využívania pôdy vo vidieckych oblastiach.

Poľnohospodárstvo však udržiava ráz krajiny a produkuje základné suroviny. V záujme udržania životaschopného vidieka sú potrebné podnety, ktoré vedú farmárov k modernizácii výroby a metód marketingu, aby ich produkcia dosahovala vysokú kvalitu.

Konkurencieschopnosť vidieckych oblastí závisí tiež od širokého spektra aktivít vytvárajúcich pracovné príležitosti ako prostriedok zastavenia migrácie z vidieka. Vidiecke oblasti sú často synonymom zdravého životného prostredia a prírodného dedičstva, čo sú predpoklady pre aktivity v oblasti rekreácie a turizmu. Preto je nevyhnutné udržiavať vidiek, chrániť prírodu a podporovať obnovu dedín.

Hoci rybárstvo prekonáva mnoho problémov, pre mnohé pobrežné oblasti je stále hlavným odvetvím. Produkcia rýb sa musí racionalizovať a modernizovať, čo pomôže jeho rýchlejšej reštrukturalizácii.

Modernizácia lodí, zavedenie selektívnejších techník rybolovu, vodné hospodárstvo a zvyšovanie kvality výrobkov môžu byť cestami rýchlejšieho rozvoja miest a dedín, ktoré sú závislé na rybolove.

Súbory na stiahnutie

V kategórii Európska integrácia a Európska únia sa nachádzajú tieto súbory na stiahnutie:

 CEP-Strucny-slovnik-europskej-integracie-2001.pdf
 Demografia-Europskej-Unie-EU.pdf
 Program-cezhranicnej-spoluprace-PHARE.pdf
 CEP-Strucny-slovnik-europskej-integracie-2000.pdf
 Historia-Europskej-unie.pdf
 Regionalna-politika-EU.pdf
 SMEs-in-Europe-candidate-countries-2003.pdf
 Znenie-slovenskych-ekvivalentov-anglickych-skratiek.pdf
 Sakova-Anglicko-slovensky-slovnik-europskych-vyrazov.pdf
 TUKE-Pobaltsky-koridor.pdf
 Organy-Europskej-unie.pdf
 Problemy-a-perspektivy-europskej-integracie-a-Slovenska-republika-seminarka.pdf

Autor: EuroEkonóm.sk

Tento príspevok bol vytvorený 14.12.2009 a aktualizovaný 25.10.2018. Pozrite si ďalšie príspevky autora EuroEkonóm.sk.

Už ste čítali?

Zdroje a literatúra

1. BROCKOVÁ, I. 2001. Európska únia dnes. 2. vyd. Bratislava: Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku, 2001. 157 s. ISBN 80-88935-23-7.
2. HOFFMANOVÁ, V. 2000. Ja a Európa. Metodické centrum Prešov, 2000, 40 – 43 s., ISBN 80-8045-226-1.
3. HORVÁTH, Z. 2004. Príručka Európskej únie, Slovak edition, Zastúpenie Európskej komisie v SR, 2004. 79, 92, 352 s. ISBN 80-89102-09-3.
4. LIPKOVÁ, L. a kol. 2001. Európska únia. Bratislava: SPRINT
5. MARUŠIAK, J. 2003. Európska únia – Všetko, čo by sme mali vedieť. Bratislava: Slovenská grafia, a. s., 2003. 18 s. ISBN 80-89083-41-2.
6. NEUSTUPNÁ, L. a kol. 1992. Europské společenství. Praha: Prospektrum, 1992. 9 s. ISBN 80-85431-13-0.
7. OKÁLI, I. a kol. 2004. Hospodárska politika Európskej únie a Slovenska v EÚ. Bratislava: Ústav sloven. a svetov. ekonom. SAV, 2004. 19 s., 31 s., ISBN 80-7144-140-6.
8. ŠAKOVÁ, B. 2000. Slovensko a Európska únia. Od susedstva k členstvu. Bratislava: Sprint – vydavateľská, filmová a reklamná agentúra, 2000. 13 – 18 s. ISBN 80-88848-69-5.
9. ŠÍBL, D. 1998 Európska únia – naša brána do 3. tisícročia. Bratislava: EKONÓM, 1998. 8, 85 s. ISBN 80-225-1029-7.
10. ŠÍBL, D. 2001. 10 krát 10 otázok a odpovedí o Európskej únii. Bratislava: Sprint – vydavat., filmová a rekl. agent., 2001. 69 s. ISBN 80-888-48-81-4.