Existencializmus a Jean-Paul Sartre

Existencializmus

Existencializmus je jedným z najvýznamnejších prúdov novodobej filozofie. Tento prúd vznikol v čase prvej svetovej vojny. Aj preto má existencializmus taký pesimistický podtón. Jeho úlohou je otriasť človekom do takej miery, ktorá ho prinúti konečne sa správať ľudsky. „Existencializmom“ býva označovaná francúzska vetva tohto prúdu (Sartre, Camus), pričom nemecká vetva (K. Jaspers) sa nazýva aj „filozofiou existencie“. Hlavným pojmom existencializmu je „existencia jednotlivca“ ako individuálnej existencie. Jednotlivec poznáva svet na základe svojich pocitov a vedomia – svet je taký ako ho vnímame (cítime, vidíme, počujeme). Existencia je nadaná špecifickou časovosťou, je vždy existenciou vo svete a medzi inými ľuďmi, je vždy dejinná, slobodná, a preto spojená s voľbou a zodpovednosťou a je konečná.

Jean-Paul Sartre

(21.6.1905 – 15.4.1980)

Bol francúzsky filozof a spisovateľ, hlavný predstaviteľ existencializmu, ktorý dokázal prepojiť filozofiu a beletriu. Hlásal, že literatúra má byť angažovaná a slobodná – má byť pre ľudstvo pozitívnym ideálom.

Narodil sa v Paríži, kde ho ovplyvňovalo meštianské prostredie intelektuálov. Pochádzal z rodiny námorného dôstojníka Jeana-Baptista Sartra. Ako dvojročný prišiel o otca a vyrastal u starého otca. Bol najznámejším a najpopulárnejším predstaviteľom existencializmu svojej doby a zároveň bol jednou z najvplyvnejších postáv európskej kultúry druhej polovice nášho storočia. Svojimi filozofickými a literárnymi dielami, ako aj mimoriadnou verejnou aktivitou podstatne ovplyvnil utváranie intelektuálneho ovzdušia najmä po druhej svetovej vojne. Do jeho života výrazne zasiahla druhá svetová vojna, ktorej časť prežil v nemeckom zajateckom tábore. Odlišoval sa od ostatných predstaviteľov francúzskeho existencializmu najmä rozsahom svojho vzdelania. Študoval na lýceu Heinricha IV. a v tridsiatych rokoch začína študovať filozofiu v Paríži a vo svojom vzdelávaní pokračuje v Berlíne, kde ho ovplyvnili najmä Hegel, Karl Marx, Friedrich Nietzsche, Edmund Husserl a René Descartes, ale tiež francúzski moralisti. Po štúdiách pôsobil ako stredoškolský učiteľ. No po vojne v roku 1945 pôsobí ako spisovateľ na voľnej nohe.

Nemecké zajatie počas druhej svetovej vojny a pobyt v koncentračnom tábore upevnili v ňom nezmieriteľný odpor k fašizmu a k fašistickej ideológii. Hneď po prepustení sa pridáva k podzemnému hnutiu odporu v Paríži a zúčastňuje sa na rozličných protifašistických akciách. Po vojne začína vyhľadávať spoluprácu s francúzskou ľavicou a pokúša sa dokonca založiť ľavoorientovanú politickú stranu na nedoktrinárskych základoch, stranu, ktorá by združovala demokratické a socialisticky zmýšľajúce sily, najmä spomedzi francúzskej inteligencie.

Jeho základnou tézou je: ˮ esencia predchádza existenciu ˮ u vecí vytvorených človekom (podstata predchádza jestvovanie), napr. chcem vyrobiť stoličku a už v mojej predstave mám účel jej použitia. U človeka je to naopak: ˮ existencia predchádza esenciu ˮ (jestvovanie predchádza bytie, jav, podstatu.). Ľudský jedinec sa vždy nachádza v „situácii“ a spôsob jeho konania v nej je spoluúčasťou na vytváraní bytia. Človek je ten, kto sa vrhá do budúcnosti a vytvára si podstatu. Človek nie je nič iné ako projekt, existuje len do tej miery, do akej sa uskutočňuje, nie je teda nič iné ako súhrn svojich činov, nič iné ako svoj život.

Človek existuje vo svete bez Boha → keď sa narodí je vhodený do ničoty, nie je ničím daný ani určený. Keď sa vymáha z ničoty svojím vlastným sebautváraním je zodpovedný za seba, za iných, za celý svet. Človek nadobúda slobodu, je odsúdený na slobodu, zodpovedá preto za to, čím je. Na rozdiel od vecí a zvierat sa narodí a až potom si vyberá, čím sa stane. Zodpovednosť rozhodnutia v nás vyvoláva úzkosť.

V roku 1964 mu udelili Nobelovu cenu za literatúru, ktorú si neprevzal, pretože sa cítil zodpovedný za svet, ľudstvo, iných ľudí (invázia do Číny, vojna vo Vietname, … ) a taktiež pretože celý život vystupoval a písal proti podobným organizáciám a cenám.

Diela

Filozofické diela

• 1943 – Bytie a ničota
• 1945 – Existencializmus je humanizmus
• 1960 – Kritika dialektického rozumu

Umelecká tvorba

• 1938 – Nevoľnosť (v češtine vyšlo tiež pod názvom Hnus)
• 1939 – Múr
• 1945 – 1949 – Cesty k slobode
• 1964 – Situácie
• 1964 – Slová
• 1970 – Idiot rodiny

Dráma

• 1943 – Muchy
• 1944 – S vylúčením verejnosti (tiež pod názvom Za zavretými dverami)
• 1946 – Nepochovaní
• 1948 – Špinavé ruky
• 1951 – Diabol a pánboh

Bytie a ničota

Pod vplyvom filozofie Martina Heideggera napísal svoje rané dielo Bytie a ničota. Aj u Sartra je v centre pozornosti bytie človeka ako existencia ohraničená v čase. Výsledkom tejto existencie je absolútna sloboda človeka. Pýtanie sa je špecifický ľudský proces, ktorým človek vystupuje z bytia a formuje sa ako pýtajúci sa človek. Takto môže zmeniť svoj vzťah k bytiu (k bytiu o sebe). Môže sa z bytia vymaniť a vytvárať ničotu v procese „ničovaniaˮ. Ničovanie predstavuje štrbinu medzi minulosťou a prítomnosťou. Táto štrbina je práve ničota. Na rozdiel od Heideggera, podľa ktorého človek nijako nemôže byť tvorcom ničoty, Sartre uznáva človeka za pôvodcu ničoty. Nie preto, že „ničujeˮ bytie, ale preto, lebo ho premieňa na minulosť. Medzi budúcim bytím a prítomným bytím jestvuje vzťah. Je to moja sloboda, ktorá ma necháva rozhodnúť, ako sa budem správať. Môj definitívny spôsob správania vychádza z nejakého Ja, ktorým ja sám ešte nie som, lebo ešte nie som budúcnosťou, ak záleží len na mne, aby som sa pre ňu rozhodol, ale zároveň ňou ešte nie som. Takisto som svojou minulosťou, lebo to, čo som už urobil bolo mojou voľbou, mojím rozhodnutím, ale zároveň ňou nie som, lebo minulosť už nie je.

Tak ako je človek vo svojom konaní absolútne slobodný, je zároveň za svoje konanie zodpovedný. Komu sa však má zodpovedať, keď Boh, podľa Sartreho neexistuje? Keď hovoríme, že človek je zodpovedný za seba samého, nechceme tým povedať, že je zodpovedný iba za svoju individualitu, ale že je zodpovedný za všetkých ľudí. Naša zodpovednosť je tak oveľa väčšia, ako by sme mohli predpokladať, lebo angažuje celé ľudstvo. Voliac si vlastnú cestu, volíme cestu človeka. Každý z nás sa teda za svoje konanie zodpovedá pred celým ľudstvom. V tomto bode sa začína rodiť ľudský pocit úzkosti.

Sloboda človeku vytvára predpoklad na konanie. Vedomie sa môže odpútať od svojej minulosti činom, a tak nastoliť nový stav. V konaní sa človek vymaňuje z toho, čo je dané, a to takým spôsobom, že to mení. V konfrontácii s prostredím človek zisťuje, že je odkázaný sám na seba, a tak môže dospieť k poznaniu slobody. Môže sa stať kýmkoľvek. Každý je absolútne slobodný v tom, ako utvára svoju osobnosť a aký život prežíva.

Úryvok z diela

To, čo sa mi stáva, stáva sa mi prostredníctvom mňa, a ja nemôžem byť tým ani dotknutý, ani sa proti tomu búriť, ani sa s tým zmieriť. Ináč všetko, čo sa mi prihodí, je moje, čím treba predovšetkým rozumieť, že ako človek vždy som na úrovni toho, čo sa mi prihodí, pretože to, čo sa stáva človeku prostredníctvom iných ľudí a jeho samého, môže byť iba ľudské. Ani najkrutejšie vojnové situácie, ani najhoršie mučenia nevytvárajú neľudský stav vecí: niet neľudskej situácie. O neľudskom rozhodnem iba strachom, útekom a utiekaním sa k magickému správaniu sa. Toto rozhodnutie je však ľudské a ja zaň ponesiem plnú zodpovednosť. Situácia je však okrem toho moja, pretože je odrazom mojej slobodnej voľby seba samého, a všetko, čo mi predostiera, je moje tým, čím ma predstavuje a symbolizuje.[1]

Sartre sa vo svojom diele Bytie a ničota venuje zmyslu ľudského života. Dochádza k presvedčeniu, že aj napriek tomu, že sa každý človek snaží po sebe na svete niečo zanechať, resp. niečo vytvoriť približuje sa neustále smrti. To je podľa Sartra totálna nezmyselnosť bytia.

Aplikovanie do súčasného manažmentu

Zodpovednosť odráža morálnu povinnosť manažéra uvažovať o dôsledkoch svojho konania so zreteľom na všetky zainteresované strany, ktorých sa jeho konanie dotkne. Podľa nás sa zodpovednosť manažéra prejavuje aj v prístupe k ľudským a morálnym právam na pracovisku, v rešpektovaní dôstojnosti človeka, v starostlivosti o všeobecné blaho zamestnancov i spotrebiteľov, či v realizácii humánnosti. Zodpovedný manažér sa nikdy nezníži ku konaniu, ktoré uráža ľudskú dôstojnosť. Zodpovedný manažér taktiež pristupuje k zákazníkom, obchodným partnerom, ale i ku konkurencii vždy čestne a poctivo. Manažér by mal byť pracovník, ktorý riadi prácu a preberá zodpovednosť za výsledky práce iných a náplňou jeho práce je vykonávanie riadiacich činností. Aj keď má manažér voľnú ruku na pracovisku, nemal by zabúdať na to, že je zodpovedný nielen za seba, ale aj za ostatných pracovníkov.

[1] Antológia z diel filozofov. 8. zv. Pragmatizmus, realizmus, fenomenológia, existencializmus. Bratislava 1969, s. 262 ( z francúzštiny preložil M. Krajčovič )