Osobnosť pedagóga

( Bc. Januska,  0)

Osobnosť pedagóga -Mgr. pp. Marta Polláková OA Watsonova Košice

Osobnosť učiteľa

Osobnosť učiteľa je v dnešnej dobe vnímaná rôznymi spôsobmi. Pre niektorých je vzorom, pre iných nepriateľom. Do akej miery ovplyvňuje osoba učiteľa životy detí, žiakov a študentov? Aké vlastnosti by mal mať pedagóg aby sa im stal zároveň priateľom? Učiteľstvo je krásne ale aj veľmi zodpovedné povolanie tých, čo na seba berú úlohu vyučovať v školách, a pomáhať tak rodičom
pri plnení ich povinností i zastupovať ľudskú spoločnosť. Toto povolanie si vyžaduje osobitné vlohy mysle i srdca, veľmi starostlivú prípravu, ako aj stálu a pohotovú schopnosť obnovy a adaptácie.

Vplyv osobnosti pedagóga

Učiteľova osobnosť je kľúčom k úspechu i neúspechu v jeho výchovnovzdelávacej práci. Kvalita učiteľovej osobnosti má predovšetkým veľký výchovný dosah. Medzi učiteľovými výchovnými výsledkami a kvalitami jeho osobnosti je veľmi úzka súvislosť. Vlastnosti učiteľovej osobnosti podmieňujú jeho autoritu a obľúbenosť u žiakov. Pritom učitelia s veľkou autoritou, resp. obľúbení učitelia hlboko výchovne vplývajú na študentov, pretože študenti sa radi a ochotne podrobujú ich výchovnému pôsobeniu a konajú v duchu ich požiadaviek. Takíto učitelia vychovávajú predovšetkým vlastným príkladom. Osobné vlastnosti učiteľov sa stávajú vzorom pre sebavýchovu študentov.

Autorita pedagóga

Učitelia s malou autoritou, resp. neobľúbení učitelia majú obyčajne iba slabý výchovný vplyv na študentov. Tu treba pochopiť, že termínom „neobľúbený“ sa v reči študentov dnes obyčajne označuje taký učiteľ, ktorý býva väčšinou prísny. Obľúbenosťou sa v tomto prípade ale myslí, jeho obľúbenosť v tom zmysle, že „vie naučiť“, než to že je „povoľný“, a „neautoritatívny“. Kvalita učiteľovej osobnosti má formujúci vplyv nielen na utváranie osobnosti jednotlivých študentov, ale aj na vzájomné vzťahy študentov v triede. Napríklad učiteľ, ktorý pre svoje záporné vlastnosti robí v triede protekciu, negatívne ovplyvňuje aj vzťahy v triednom kolektíve. Učiteľova osobnosť ovplyvňuje aj vzťahy študentov k učiteľovi. Vzťahy kladné alebo záporné, napäté majú vo výchovnovzdelávacom procese veľký význam.

Učiteľova osobnosť

Učiteľova osobnosť má aj veľký vzdelávací dosah, pretože podmieňuje učiteľove vyučovacie výsledky. V popredí je predovšetkým učiteľova pedagogická a odborná úroveň, od ktorej závisí šírka a hĺbka žiackych vedomostí. Od vlastností učiteľovej osobnosti a jeho vzťahu k prednášanému učivu, závisí vzťah študentov k učivu, resp. k učebnému predmetu (Je samozrejmé, že učiteľ, ktorí je zapálený pre danú tému, nadšene a pútavo ju prednáša, upúta študentov viac). Vlastnosti učiteľovej osobnosti ovplyvňujú aj vzťah žiakov k učeniu vôbec.

„Učitelia, pod ktorých vedením vládne v triede neporiadok – neistý tolerantný typ, neistý agresívny typ a drilátorský typ – vykazujú relatívne nízku úspešnosť v učení, kým direktívni, autoritatívni a tolerantní učitelia majú pomerne vysoký výkonnostný štandard – študenti sa im lepšie učia.“ [1]

V dôsledku toho vlastnosti učiteľovej osobnosti rozhodujú aj o celkovom vzťahu študentov k škole. Vlastnosti učiteľovej osobnosti rozhodujú aj o istom ovzduší v triede, ktoré je viac menej priaznivé na učenie sa. Ak je učiteľ napríklad príliš prísny a kritický, žiaci strácajú sebadôveru, sú nesamostatní, neiniciatívni, zarazení. Existuje tu veľmi tenká hranica medzi primeranou prísnosťou, nárokmi.

Učiteľské povolanie

Učiteľské povolanie má rozhodujúci význam v oblasti vzdelávania aj výchovy žiakov ale niekedy aj rodičov a preto je na učiteľa kladený celý rad požiadavkou a očakávaní. Ideálny učiteľ by mal byť každý jeden človek, ktorý vykonáva výchovno-vzdelávaciu činnosť. Byť dobrým učiteľom ale neznamená len, aby bol učiteľ vzdelaný a mal vzťah k deťom. Povinnosťou ideálneho učiteľa
je nielen učiť ale aj motivovať, podporovať a rozvíjať žiakovu osobnosť, jeho schopnosti, zručnosti a spôsobilosti. Okrem iného by mal žiakov rešpektovať, správať sa ako vzor, z ktorého si môžu brať príklad.

Požiadavky na učiteľa

Učiteľ musí byť na náležitej odbornej, pedagogickej a kultúrnej úrovni. Odborné vzdelanie učiteľa zahrnuje poznatky z vedných disciplín vyučovaných predmetov. Od učiteľa sa vyžaduje aby dobre ovládal prednášané učivo. ,,Je všeobecne známe, že nikto nemôže naučiť to čo sám nevie, alebo to, čomu nedajbože sám nerozumie.“[2] „

Požiadavky na pedagógovo všeobecné vzdelanie, sú v dnešnej dobe – rapídneho rozvoja vedy, techniky, umenia – veľmi veľké. Na učiteľa sa kladú také nároky, ako v máloktorom inom povolaní. Učiteľ musí neustále, nutne, odpovedať na otázky svojich žiakov, ktoré sa mnohokrát týkajú tých najnovších vecí. Toto vyvoláva tlak na učiteľa, aby v žiadnom prípade nezanedbával prípravu pred hodinou, a už vôbec nie prípravu ako takú, neustále samo vzdelávanie, mimo školy.

Správanie učiteľa voči žiakom

Požiadavku na správanie učiteľa voči žiakom možno najstručnejšie vyjadriť takto: učiteľ by mal mať žiakov rád – prejavovať úctu k žiakovej osobnosti, a zároveň byť k žiakom primerane náročný. Úcta učiteľa k žiakovej osobnosti sa má spájať s dôverou. Pri určovaní miesta pedagóga vo výchovnovzdelávacom procese, si treba uvedomiť jednu vec, a to tú, že pokiaľ hovoríme o žiakoch najmladšieho veku, je pre nich učiteľ v dnešnej dobe mnohokrát viac ako ich rodičia.

Netreba to chápať tak, že rodičia sú v živote dieťaťa na druhom mieste, ale treba si uvedomiť, že dieťa strávi so svojim učiteľom mnohokrát väčší podiel času zo dňa než so svojimi rodičmi. Ďalej svojich rodičov považuje mnohokrát za niečo isté a naopak v očiach učiteľa sa chce prezentovať v čo najlepšom svetle. Dieťa veľmi rýchlo pochopí, že jeho úspech v škole je pre mnohých rodičov tým najdôležitejším. A to je často krát aj dôvod prečo sa toľko snažia o priazeň učiteľa.

V dnešnej dobe, si mnoho rodičov myslí, že škola a učiteľ sú tu nato aby vychovali ich deti. Podľa môjho názoru, hlavným podielnikom na výchove dieťaťa má byť jeho rodina. Rodina, rodičia majú svoje dieťa vychovávať do života, naučiť ho základné veci o ňom. Učiteľ, by po nich mal pracovať, už s hotovím „materiálom“, a pripraviť dieťa, do života, z hľadiska jeho pôsobenia v kolektíve – spolupráce, súťaživosti, tolerancii voči ostatným v spoločnosti.

[1] GÁL, J. 1995. Interpersonálne vzťahy učiteľ – žiak vo vzdelávaní. Metodické centrum Banská Bystrica, Banská Bystrica 1995, 219 s. ISBN 80-88982-97-9. s. 24.

[2] VÁCLAVÍK, V. 1972. Veda, prax a škola. Bratislava SPN 1972, 278 s. ISBN 978-80-89393-01-5. s. 120.

Autor: Bc. Januska

Tento príspevok bol vytvorený 31.5.2015 a aktualizovaný 12.3.2024. Pozrite si ďalšie príspevky autora Bc. Januska.


Zdroje a literatúra

  1. Auger, Márie. 2005. Učitel a problémový žák. Praha : Portál, 2005. s. 128. ISBN 80-7178-907-0.
  2. Beňo, Matej. 2001. Učiteľ v procese tranformácie spoločnosti. Bratislava : Ústav informáciá a prognóz školstva, 2001. s. 325. ISBN 80-7098-305-1.
  3. Buda, Mariann. 2004. Iskolai erÕszak, iskolai zaklatás. Fordulópont. PONT, 2004, Zv. 41, ISSN:1585-2474.
  4. Buda, Mariann. 2005. Tehetünk ellene? A gyermeki agresszió. Budapest : Dinasztia Tankönyvkiadó, 2005. ISBN: 9636574000.
  5. Třidní klima a školní klima. Praha : Grada Publishing, a.s., 2010. s. 328. ISBN 978-80-247-2742-4.
  6. Čápková, Dagmar. 1992. Učiteľ učiteľov. Bratislava : SPN, 1992. s. 200. ISBN 80-08-01201-3.
  7. Ďurič, Ladislav a Štefanovič, Jozef. 1977. Psychológia pre učiteľov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1977.
  8. Education, European Information Network on. 2002. Key competencies: a eveloping concept in general compulsory educatin (survey 5). Brussels, 2002.
  9. Euler, Dieter a Hahn, Angela. 2007. Wirtschaftsdidaktik. Auflage : Haupt, 2007. str. 593. ISBN 978-3-8252-2525-4. 2001. European Glossary on Education: Teaching Staff. Brussels : Eurydice, 2001.
  10. Walterová. Učitelé jako profesní skupina, jejich vzdělávání a podpurný systém. Druhé vydanie. Praha : PdF UK, 2001, s. 49.
  11. Kantorová, Jana. 2008. Vybrané kapitoly z obecnej pedagogiky. Olomouc : Hanex, 2008. s. 244. ISBN 978-80-7409-024.
  12. Kasáčová, Bronislava. 2004. Učiteľská profesia v trendoch teórie a praxe. Prešov : Metodicko-pedagogické centrum v Prešove, 2004. s. 85. ISBN 80-8045-352-7.
  13. Kohoutek, Rudolf a Ouroda, Karel. 2000. Psychologie osobnostních typu učitele. Brno : Akademické nakladatelstvi CERM, s.r.o., 2000. s. 19. ISBN 80-7204-176-2.
  14. Kolář, Zdeňek a Vališová, Alena. 2009. Analýza vyučováni. Praha : Grada, 2009. s. 30. ISBN 978-247-2857-5.
  15. Kosová, Beata a Kasáčová, Bronislava. 2009. Základné pojmy a vzťahy v edukácií. Ústí nad Labem : Univerzita J.E. Purkyné, 2009. ISBN 978-80-7414-188-1.
  16. Lazarová, Bohumíra. 2008. Netradiční role učitele. Brno : Paido, 2008. s. 69. ISBN 978-80-7315-169-0.
  17. Petlák, Erich. 2006. Klíma školy a klíma triedy. Bratislava : IRIS, 2006. s. 119. ISBN 80-89018-97-1.
  18. Petrova, E.A. 1998. Žesty v pedagogičeskom processe. Moskva : Moskovskoje gorodskoe pedagogičeskoje občestvo, 1998.
  19. Průcha. 2009. Přehled pedagogiky. Praha : Portál, 2009. s. 272. ISBN 978-80-7367-567-7.
  20. Ranschburg, Jenő. 1982. Strach hnev agresivita. Bratislava : SPN, 1982. 67-313-82.
  21. Smiková, Eva. 2003. Šikanovanie v škole. Bratislava : Raabe, s.r.o., 2003. 80-244-1059-1.
  22. Tattum, Delwyn P. a Tattum, Eva. 1992. Social education and personal development. London : D. Fulton, 1992. ISBN 1853461105.
  23. Vališová, Alena a Kasíková, Hana. 2011. Pedagogika pro učitele. České Budejovice : Grada Publishing, a.s., 2011. s. 456. ISBN 978-80-247-3357-9.
  24. Vališová, Alena. 1998. Autorita jako pedagogický problém. Praha : Karolinum, 1998. s. 135. ISBN 80-7184-624-4.
  25. Vendel, Šimon. 2005. Pedagogická psychológia. Prešov : Filozoficka fakulta PU, 2005. s. 360. ISBN 80-8068-334-4.
  26. Zelinová, Milota a Zelina, Miron. 1997. Tvorivý učiteľ. Bratislava : Metodické centrum mesta Bratislavy, 1997. s. 78. ISBN 80-7164-192-8.

Pridaj komentár

Komentár sa zobrazí až po schválení.

Štítky: